in vain

don't let your mind wander
it goes to places
sad-away
not even hope
can bring them near

and the hope is causing

pain

Zrkadlo

Bojujem s horúčkou a vraciam sa do chvíle,
Keď si šľahal plamene a rezal zákruty
a zvukom vzduch,
keď si mi rozjasnil dni
troma žltými kvetmi,
keď si ladil vodu
rôzne veľkými kameňmi,
keď stúpajúca para odnášala naše slová
ku hviezdam
a keď sme v noci nemuseli spať,
keď si mi ukázal ten pekný výhľad
a veterný svet,
keď sme sa nemuseli prestať rozprávať,
keď blčal oheň a naplavené konáre a vyhodené kamene
zostávali vysoko na strome,
keď sa môj smiech niesol ponad vodu
až na druhý breh,
keď som sa v jedno skoré ráno
pozerala na tvoj dychtivý odraz
-
Ostal si odrazom
V zrkadle,
Odrazom človeka,
Ktorý mi
chýba

zavrela som most...
a mlčím, pretože nič, čo by som povedala, by to teraz nezlepšilo. u mňa určite nie..
a tak si to prečítam, utriem tých pár sĺz, ktoré som nestihla zatlačiť naspäť...
dvihnem hlavu a snažím sa ísť ďalej

Druhá

Na odkvitnutej suchej lúke

Divožienka na motýle spomína

Keď nad kopcom sa vlní sivá dúha

Svoju lásku dusí v chabej ruke

A svoje sny trpko preklína

Jedno však vie,

už nikdy

nikdy

nikdy

nechce byť

Tá druhá

Hollow

3:40 am, the phone rings.

She knows who is calling.

Even though she was fast asleep, she knew who would call.

Without opening her eyes she answered the phone.

They’ve talked a little, they’ve talked a lot.

-          Come – he said

-          Come

-          Come

-          Come – echoed in her head

NO, screamed everything inside her.

YES, she said, I have to.

But if you go, you’ll surely die.

No, only you’ll die...

Half an hour later, she was on her way.

9 hours later, with an empty gaze and an empty hole inside her, she’s coming back.

Empty.

Not feeling anything.

Empty.

Hollow.

Dead.

Last time, it took her more than a year to resume life, to resume the passion of living, the strength of feeling.

How long would it be now? Maybe few months, maybe another year, maybe she’ll never be fully alive again.

She knew what she was doing, what path she was taking.

She let herself die, this time it was her choice and not someone else’s as it was last time.

This time, she knew, what would this shortcut cost her.

She chose to die, because healing would take too long and she was tired of that pain.

Empty.

Hollow.

Dead.

Maybe she’ll never be fully alive again.



And all she wanted was that he'd love her back ...

Keď sa mozog zahráva..

Už dlho ma jeden sen tak nevyviedol z miery, ako ten cez víkend.

Bola som niekde v Londýne, ktorý ale vôbec nevyzeral ako Londýn. Najprv som bola tuším s N, a hladala som ho.
Bolo také zvláštne šero, ani svetlo ani tma, motali sme sa po uličkách, raz pri nás zastavilo nejaké auto, ale to sme nejak odbili. Vošli sme do domu, tam v jednej miestnosti sedel, velmi sme sa potešili, že sa konečne vidíme... Strih, som v izbe na poschodí a naťahujem sa s matracom (už neviem, či som ho prezliekala alebo premiestňovala v rámci izby).. Strih, som dole pri ňom a odchádzam hore na poschodie, vchádzam do izby a vidím seba, ako sa naťahujem s matracom, chvíľu len tak stojím a pozerám, potom si idem pomôcť..
Strih, som na nejake podivnej viac dimenzovej križovatke plnej tunelov, a snažím sa dostať sa za ním. Viem, že sme sa dohodli kde sa stretneme a viem aj kde mám ísť, ale netuším ako sa tam dostať. Blúdim medzi levelmi tej križovatky, dostávam sa z jedného tunelu von, a tam je absolútna tma. Ešte som aj na zlom leveli, tento je pre cyklistov a peších, a ja som na takých zvláštnych boboch alebo čo, každopádne som mala byť medzi autami. Stretávam tam talianku Juliu, ktorá ma podivné siamské dvojča bez hlavy, len s chumáčom vlasov rastúcim spomedzi ramien, čo vlastne ani nie je siamské, lebo k nej nie je nijak prirastené, ale chodí tak pol metra za ňou... nijak ma to ale neprekvapuje, predsa len, Julia je avandgardný umelec. Ešte sú tam nejakí ľudia, postávajúci pod jediným svetlom široko ďaleko, pýtam sa ich, ako sa dostanem von z tohoto labyrintu a tam kam potrebujem, ale každý pozná iba tú svoju cestu. Tak sa snažím vrátiť tunelom, ktorým som prišla, ale netrafila som, a zviezlo ma to niekam dole a znova von. Svitalo a  predo mnou bola smerová tabula, na ktorej bolo napísané, že Rusko je 8000km rovno.
Strih, som zase naspäť v tme labyrintu tej podivnej križovatky, a netuším, ako sa dostať na tú správnu cestu, ktorá by ma doviedla tam, kde sme sa dohodli, že sa stretneme...

Viac si už nepamätám, len ten pocit čistého zúfalstva, keď som sa zobudila.
Zvláštne, ako si vie mozog poskladať obrazy a zahrávať sa s predstavivosťou a pocitmi

existenčná kríza 1.0.

Čo to preboha robím so svojím životom?
Iste, mám pomerne dobre platenú prácu, v ktorej sa mi črtá aj nejaký ten kariérny rast, mám koníčky, ktoré ma tešia, mám okolo seba fajn ľudí..
A predsa mám pocit, že som sa niekde zasekla a neviem sa pohnúť.
Moje kamošky sa okolo mňa vydávajú, majú mužov, ktorí ich ľúbia, majú alebo čakajú deti, majú domov..
A ja mám jednu izbu, v ktorej nemám dostatok priestoru.
Nemám domov, lebo u rodičov som sa vždy cítila ako v klietke, z ktorej sa mi podarilo ujsť až keď som odišla na školu do Londýna. Domov si predstavujm ako miesto, kde je čkovek spokojný, kde je šťastný a kde je časom šťastný ešte s niekym.
Chcela by som mať domov a chcela by som mať v mojom živote muža.
Nemám domov, a muži sa so mnou len zahrávajú, som pre nich len príjemné chvíľkové rozptýlenie, ktoré ale aj tak nikdy netrvá dlho..

Home is where am I with you.
with whom??

Naivka

Zvláštne, ako vedia ľudia ovplyvňovať ľudí. 

Zvláštne, ako majú ľudia potrebu ubližovať ľuďom.

Zvláštne, ako si vždy poviem, že teraz, teraz to už bude dobré.

Zvláštne, ako som zakaždým ochotná dať niekomu svoju plnú dôveru.

Zvláštne, ako ma vždy niekto nakoniec sklame, ako si nechám ublížiť, 

ako mi klame.

Zvláštne, ako sa vždy snažím vidieť v ľuďoch to dobré, aj keď to tam zrejme nie je.

Zvláštne, ako ľudia uprednostňujú klamstvo pred pravdou.

Zvláštne, ako sa ľudia ani len nesnažia hovoriť pravdu.

Zvláštne,  ako ľudia prestávajú byť ľuďmi.

Ticho

Snažíš sa počúvať 

ticho okolo seba,

no v hlave ti víria neposedné myšlienky,

nápady, idey, otázky a útržky fantázie

víria, narážajú do seba, iskria, burácajú 

a vybuchujú v kakofonickom tornáde obrazov,

odrazov, spomienok a otázok

až sa do popredia tlačí jeden malý obrázok

vystupuje z hmýrivej hmly tvojej mysle

pomaly a precízne

zatláča všetko ostatné do úzadia,

do bolestivého zabudnutia.

Zrazu ti v hlave visí jeden veľký 

obraz

a okolo neho sa rozpreztiera

tak desivé a stiesňujúce ticho.

Ticho z mŕtvych myšlienok 

pripomínajúcich prúžok stúpajúceho dymu

a ty vieš,

že do toho ticha

hádžeš všetku svoju vinu

Fragmenty a útržky ...

... môjho žitia. Bratislava mi asi naozaj prospieva. Mám fajn prácu, aj keď vôbec nesúvisí s tým, čo som študovala, ale tak jesť, platiť nájom, cestovať, kŕmiť mačku a rozmaznávať seba samú z niečoho treba. Mám fakt fajn kolegov, niektorých až super, a asi to tam mám ozaj rada. Práve kvôli tým kolegom. A kvôli tomu, že sa tam môžem smiať. V poslednej dobe, už niekoľko mesiacov, sa smejem fakt často a fakt veľa. Neviem, či som niekedy predtým bola tak v pohode a tak happy len tak zo života, ako som teraz, tohto posledného +- pol roka. Je to super. V práci sa ma kolegovci aj šéfovci pravidelne pýtajú, na čom fičím, že sa mám s nimi podeliť. A ja si fičím len tak, na živote, na drobnostiach a na úplných hlúpôstkach. Lebo môžem. Minule mi kolega povedal, že ja sa s tým mojim smiechom dožijem minimálne 150 rokov. Snáď to tak naozaj aj bude..

Za týždeň má moja ultimátna Soul-mate narodeniny, a ja poletím za ňou do Anglicka. Lebo môžem. Najdrahšia moja, ani nevieš ako strašne sa na Teba teším. Mi to príde ako večnosť, čo sme sa nevideli, a pritom to vlatne nie je až tak dlho.

A za mesiac pôjdem na ďaľsí víkendový výlet. Včera sme sa už naozaj dohodli na dátume a kúpili mi lístky na bus. Nejak tomu stále nemôžem uverť a asi tomu nebudem veriť ešte keď budem vystupovať z busu na mieste určenia. Dúfam, že to bude lepšie ako v mojich predstavách. Aj keď, to čo si predstavujem, je úplne epické, takže vlastne kľudne postačí, ak bude realita rovnaká, ako tie predstavy.

Milujem svoj život.
Lebo môžem