štvrtok, apríla 09, 2009

Prd v Berlíne

Stojíme s Nage a Nerdom (Nerd nie je nadávka, je to technické označenie toho mladého a perspektívneho muža ktorý sa podujal ísť s nami na tento dobrodružný výlet a robiť nám ochrancu) Alefom v celkom slušne naplnenom berlínskom predpotompnom metre, kde si musíte dvere otvoriť manuálne keď chcete vystúpiť. Tak si tam nevinne stojíme, keď to zrazu príde. Cítim strašne inenzívne grúlenie v bruchu, oči mi lezú z jamiek, už to nevydržím. Hádžem vyedesený pohľad na mojich dvoch druhov, oni kukajú na mňa a nechápu. Zatiaľ. Mám pocit že mi roztrhne bok - nevydržím to a vypúšťam tichý zelený obláčik. Nage s Alefom pochopili a teraz pozerajú vydesene oni na mňa. Zelený plynový obláčik sa nenápadne zväčšuje. Našťastie metro zastavuje a ja ťahám tých dvoch von. Z nástupišťa pozeráme ako sa môj obláčik zvačšil a rozšíril do celého vagóna. Nikto ďaľší z nášho vagóna už nevystúpil. Nikto sa už ani nepohol.

Ešte v ten večer svet obletela správa, že v Berlínskom metre vraždila neznáma látka. bolo to pripísané nejakej teroristickej skupine.... Ďakujem pekne.

Pobrali sme sa opustiť stanicu a pokračovali sme v spoznávaní toho depresívneho mesta. Počas dňa sa všetci poctivo zašívali v práci, a vonku v uliciach sa vyskytoval len pár počernejších. Zrejme tiež turisti. zhodli sme sa, že Berlín trpí hromadnou klaustrofóbiou, alebo nejakou inou fóbiou, ktorá spôsobuje strach z budov blízko pri sebe. Alebo to je nejaký čudný fetiš zameraný na veľké prázdne priestranstvá. Inak sa totiž nedá vysvetliť to zvláštne rozmiestnenie architektúry po celom meste. To je jedna nejaká vraj významná budova, a okolo nej nič. ani park ani nejaké stromky. Proste nič. Potom je nejaká cesta, za ktorou je zase veľké nič, potom budova, ďaľšie nič, potom zase nejaká budova, prípadne pamätník Siegesäule. a zase nič. Celkom milo nás prekvapila existencia sídliska, kde sa dali vidieť 3 paneláky naraz v jednom pohľade bez otáčania hlavy do všetkých svetových strán. Tiež nás potešilo stretnutie rozprávkového deduška a rozpávkovej babičky - tá babička vedela po anglicky.

Každopádne som sa neuveriteľne tešila z návratu do Londýna, mesta plného života. Berlín je podľa mňa Zombiecity. Veď dám sem aj pár fotkes, tak posúďte sami.

 Vlaková stanica a okolo Zem nikoho

 Nejaká budova a Zem nikoho

 budova parlamentu a Zem nikoho

 poetický názov ulice

 Spomínané tri paneláky

 rozprávková babička ovládajuca angličtinu

 tam v diaľke je pamätník Siegesäule, a okolo cesta a Zem nikoho.