Už dlho ma jeden sen tak nevyviedol z miery, ako ten cez víkend.
Bola som niekde v Londýne, ktorý ale vôbec nevyzeral ako Londýn. Najprv som bola tuším s N, a hladala som ho.
Bolo také zvláštne šero, ani svetlo ani tma, motali sme sa po uličkách,
raz pri nás zastavilo nejaké auto, ale to sme nejak odbili. Vošli sme do
domu, tam v jednej miestnosti sedel, velmi sme sa potešili, že sa
konečne vidíme... Strih, som v izbe na poschodí a naťahujem sa s
matracom (už neviem, či som ho prezliekala alebo premiestňovala v rámci
izby).. Strih, som dole pri ňom a odchádzam hore na poschodie, vchádzam
do izby a vidím seba, ako sa naťahujem s matracom, chvíľu len tak stojím
a pozerám, potom si idem pomôcť..
Strih, som na nejake podivnej viac dimenzovej križovatke plnej tunelov, a
snažím sa dostať sa za ním. Viem, že sme sa dohodli kde sa stretneme a
viem aj kde mám ísť, ale netuším ako sa tam dostať. Blúdim medzi levelmi
tej križovatky, dostávam sa z jedného tunelu von, a tam je absolútna
tma. Ešte som aj na zlom leveli, tento je pre cyklistov a peších, a ja
som na takých zvláštnych boboch alebo čo, každopádne som mala byť medzi
autami. Stretávam tam talianku Juliu, ktorá ma podivné siamské dvojča
bez hlavy, len s chumáčom vlasov rastúcim spomedzi ramien, čo vlastne
ani nie je siamské, lebo k nej nie je nijak prirastené, ale chodí tak pol
metra za ňou... nijak ma to ale neprekvapuje, predsa len, Julia je
avandgardný umelec. Ešte sú tam nejakí ľudia, postávajúci pod jediným
svetlom široko ďaleko, pýtam sa ich, ako sa dostanem von z tohoto
labyrintu a tam kam potrebujem, ale každý pozná iba tú svoju cestu. Tak
sa snažím vrátiť tunelom, ktorým som prišla, ale netrafila som, a
zviezlo ma to niekam dole a znova von. Svitalo a predo mnou bola
smerová tabula, na ktorej bolo napísané, že Rusko je 8000km rovno.
Strih, som zase naspäť v tme labyrintu tej podivnej križovatky, a
netuším, ako sa dostať na tú správnu cestu, ktorá by ma doviedla tam,
kde sme sa dohodli, že sa stretneme...
Viac si už nepamätám, len ten pocit čistého zúfalstva, keď som sa zobudila.
Zvláštne, ako si vie mozog poskladať obrazy a zahrávať sa s predstavivosťou a pocitmi
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára