Nezmysel

Kráčam bosá páperím

Končekmi prstov 

hladím druhý svet

Trochu sa čevenám

s pravidelným dychom

a pri tom len tak

nezmyselne

fúkam snehové bubliny

Varh

Malé šťastie odkvitá
ako posledná ruža na jeseň,
v to pochmúrne sivé ráno
mám pocit, že to všetko bol len sen.

Lupene duše menia sa v prach,
prázdne telo trhá divá zver
a vzduchom sa šíri
tak zvierajúci strach.

Bojím sa nadýchnuť
chladu čo sála z tej druhej strany,
sklené oči nevidia
a nad zmrznutým pustým poľom
krákajú veľké čierne vrany.

Pocity

Hľadím v diaľ a vidím teba

Matne a čiernobielo

Chcem vidieť ostro

Dotknúť sa vône

A cítiť farby

Na duši

Leto

Bolo skvelé.

Plné slnka a smiechu.

Bolo nežné a hrejivé na duši.

Plné nových tvarov a tvárí.

Bolo korenisté a škoricové, 

plné pohľadov a pohladení.

Bolo divoké a vášnivé,

plné šepotu a potu.

Bolo strávené v objatí medveďom.

Plné zvláštných znamení.

Bolo v bozkoch,

plné náhlych vzplanutí.

Bolo jemné,

plné silných pritúlení.

Bolo krátke,

plné vrúcnych zvítaní

a rozlúčení...

Posledné lúčenie,

a ja

s hlavou v smútku 

odchádzam.

Prd v Berlíne

Stojíme s Nage a Nerdom (Nerd nie je nadávka, je to technické označenie toho mladého a perspektívneho muža ktorý sa podujal ísť s nami na tento dobrodružný výlet a robiť nám ochrancu) Alefom v celkom slušne naplnenom berlínskom predpotompnom metre, kde si musíte dvere otvoriť manuálne keď chcete vystúpiť. Tak si tam nevinne stojíme, keď to zrazu príde. Cítim strašne inenzívne grúlenie v bruchu, oči mi lezú z jamiek, už to nevydržím. Hádžem vyedesený pohľad na mojich dvoch druhov, oni kukajú na mňa a nechápu. Zatiaľ. Mám pocit že mi roztrhne bok - nevydržím to a vypúšťam tichý zelený obláčik. Nage s Alefom pochopili a teraz pozerajú vydesene oni na mňa. Zelený plynový obláčik sa nenápadne zväčšuje. Našťastie metro zastavuje a ja ťahám tých dvoch von. Z nástupišťa pozeráme ako sa môj obláčik zvačšil a rozšíril do celého vagóna. Nikto ďaľší z nášho vagóna už nevystúpil. Nikto sa už ani nepohol.

Ešte v ten večer svet obletela správa, že v Berlínskom metre vraždila neznáma látka. bolo to pripísané nejakej teroristickej skupine.... Ďakujem pekne.

Pobrali sme sa opustiť stanicu a pokračovali sme v spoznávaní toho depresívneho mesta. Počas dňa sa všetci poctivo zašívali v práci, a vonku v uliciach sa vyskytoval len pár počernejších. Zrejme tiež turisti. zhodli sme sa, že Berlín trpí hromadnou klaustrofóbiou, alebo nejakou inou fóbiou, ktorá spôsobuje strach z budov blízko pri sebe. Alebo to je nejaký čudný fetiš zameraný na veľké prázdne priestranstvá. Inak sa totiž nedá vysvetliť to zvláštne rozmiestnenie architektúry po celom meste. To je jedna nejaká vraj významná budova, a okolo nej nič. ani park ani nejaké stromky. Proste nič. Potom je nejaká cesta, za ktorou je zase veľké nič, potom budova, ďaľšie nič, potom zase nejaká budova, prípadne pamätník Siegesäule. a zase nič. Celkom milo nás prekvapila existencia sídliska, kde sa dali vidieť 3 paneláky naraz v jednom pohľade bez otáčania hlavy do všetkých svetových strán. Tiež nás potešilo stretnutie rozprávkového deduška a rozpávkovej babičky - tá babička vedela po anglicky.

Každopádne som sa neuveriteľne tešila z návratu do Londýna, mesta plného života. Berlín je podľa mňa Zombiecity. Veď dám sem aj pár fotkes, tak posúďte sami.

 Vlaková stanica a okolo Zem nikoho

 Nejaká budova a Zem nikoho

 budova parlamentu a Zem nikoho

 poetický názov ulice

 Spomínané tri paneláky

 rozprávková babička ovládajuca angličtinu

 tam v diaľke je pamätník Siegesäule, a okolo cesta a Zem nikoho.

Sen

Tiché gestá a dotyky

Slová nie sú potrebné

Splynutie dvoch vesmírov

a prechod do iného sveta

Kde čas nehrá rolu

zastavil sa pre túto chvíľu

A ja sa vnáram do modrých hlbín

Tvojej duše

Svet a čas neplynie

Milujem tú modrú 

Hlboko v Tvojom vesmíre

nie som stratená

Je tam aj môj vesmír

a Ty mi to dovolíš

Dovolíš mi prísť

a nestratit sa...

dovolíš mi znovu povedať Ti

ďakujem...

A ráno sa zobudiť v Tvojom objatí...

Pár hodín a tisíc kilometrov...

Všetko to zbehlo rýchlo. Až moc rýchlo. hlavne posledné týždne. Kopa prázdna, keď sa všetko zlievalo do jednej neforemnej chvíle, z ktorej si pamätám len útržky. Možno preto, že to bolo všetko rovnaké. A možno preto, že si to nechcem pamätať... A potom neskôr aj kopa písania. Behom pár dní som napísala tri práce, nad ktorými by som inak sedela týždne. Zistila som, že na napísanie kritiky asi 200 stranovej knihy stačí prečítať len prvé dve kapitoly, že na napísanie 1200 slovnej kritiky článku mi nestačí limit 1200 slov, že na napísanie práce o fungovaní súdov nepotrebujem použiť tie chabé poznámky, čo som mala zo súdov, pretože mám nesmierne dobrú pamäť... No čo, musím sa sama pochváliť, keď ma nikto iný nepochváli..

Zistila som, že v škole stačí byť tri dni a potom sa človek môže dva týždne ulievať tisíc kilometrov od školy. Všetko čo na to treba je aspoň priemerný herecký talent a dobré stvárnenie poctivého študenta. To som zvládla nadmieru dobre. Skoro som tomu uverila aj ja sama. Ale hlavne že profáci uverili. OK good bye a vidíme sa na teste o dva týždne. 

Medzitým som ešte stihla vlastnú rozlúčkovú párty. Jedno z mála svetlých miest v poslednej dobe - už nebudem pracovať na tom mieste. Už ma nebudú buzerovať za to, čo som ja neurobila. a Hlavne ma už nikto nikdy neosloví "Ruby".  Bože za toto by som tomu kreténovi nakopala  - veď viete čo. Nemohla som len preto, že by mi neprišla potom výplata. Kripel z kuchyne to dopracoval až na hlavného manažéra. Lenže kripel nevie ako jednať s luďmi. nie som jediná, kto má chúťky kopnúť ho do holene. Lenže ja už nemusíííííííííííííííííííííííííím. Heč. 

Takže. Tá párty. oblečená a namalovaná vyrážam. Pred vstupom do podniku nasadzujem úsmev. Šokplán nemá chybu. Do práce som sa zásadne nemalovala, a keďže ma tam aj dosť srali, tak som sa tam ani moc neusmievala. Takže teraz mám na sebe ten úúúúžasný fialový topík s holým chrbtom, full make-up, rozpustené vlasy a usmievam sa. A samozrejme hneď sa dostavil aj žiadaný efekt - nikto ma nespoznáva. Mehehehe. Dokonca aj Kripel kuká jak puk, a zabudol aj na to debilné "ou haj Ruby". bleh. A potom som dala dole sveter a všetkým sa vyroloval jazyk. Ten kus látky so šnúrkami cez chrbát urobil svoju prácu. 

Bavila som sa. Fakt som sa bavila. Chvíľu. DJ žabiak hral len to, čo mám rada ja, pretože to bola moja noc. Občas, keď som pracovala, som ho chodila otravovať, že chcem nejakú pesničku (Bon Joviho), ale nemohol to hrať, pretože tam sa hrá len house, R&B, techno a podobné sračky. Ale v utorok večer to bola moja noc a teda aj moja hudba, ako žabiak povedal. A potom začal hrať makarenu a povedal že ju mám odtancovať na stoličke. A tak som sama v strede parketu tancovala makarenu. A bolo to super... A po zhliadnutí fotiek a videa asi aj tak nikto neuverí, že nepijem alkohol.. ale mne je to fuk. 

Z párty som sa pobrala tesne po jednej hodine rannej, pretože som vážne potrebovala dopísať tú esej, keďže som ju mala v stredu odovzdať. Prišla som domov a Krpec ešte nespala. Tiež dokončovala esej. Tak sme hodili reč, opísala som jej priebeh párty a ona sa potom pobrala spať. A ja som sa zdekvala aj s kompom na chodbu, aby mohla v pohode spať. Nechcelo sa mi ísť o tri poschodia nižšie do obývačky. Tak som zostala sedieť na chodbe nad schodami. A esej som úspešne dokončila.

Po necelých štyroch hodinách spánku leziem z postele, ďakujem svojej zásadovosti, že sa nebudím s opicou, a prášim do školy na prvý workshop. Tam zisťujem, že som trúba. Zle som si pozrela rozvrh a som tu o pol hodiny skôr. Som mohla viac spať. Safra. No čo. Idem teda splašiť kávu a niečo do úst, pretože sa mi už začínal tráviť žalúdok zvnútra. Nachádzam učebňu, kde strávim najbližších pár hodín a prekvapivo zisťujem, že som tu prvá a učebňa ešte zamknutá. No čo už. Elegantne odhadzujem batoh a zvalujem sa na zem, púšťam sa do bagety a do kávy. A nadávam, lebo tá kofeínová mrcha je horúca ako prasa a ja som si spálila moje nežné ústočká. Pomaly začínajú prichádzať ďalší ludia, a kukajú na mňa úbohú, psrkajúcu a nadávajúcu. Nerozumejú mi. Cvhála pánu. Fucking hot coffee - vysvetlujem nevinne.

Workshop trval kratšie než sa predpokladalo, a tak som ušetrený čas venovala Nine. tá mi na oplátku venovala úžasné rozlúčenie: "Go! Go home! I don´t wonna see you next two weeks! You have to enjoy that time :) " kopancu do zadku som sa úspešne vyhla a pelášila som domov. Potrebovala som sa ešte pobaliť. 

Spakovala som sa v priebehu desiatich minút, lúčim sa s Nage a s Krpcom a púšťam kufor dole schodmi. 

Idem domov... na chvíľku...

Je tu strašná zima ale ten pohlad z okna stojí za to. Biela rozprávka...

A v izbe nachádzam veci čo si mi dal, a čo mi dala Tvoja mama...

Rozprávka bez princa...

Ako som prišla o mobil..

Nedeľa podvečer a VIPfm sa už pomaly chystá na cestu do svojho mesta. A ja robím všetko možné, aby som ho ešte chvíľku zdržala, ešte o chvíľku dlhšie bola s ním.

- ... tak poď somnou.

povie zrazu, už trochu nervózne, lebo nechce ísť po tme.

V tej chvíli mi zasvietia oči a asi behom sekundy mám zbalené všetko čo potrebujem aby som prežila 4 dni. Len tak mimochodom informujem rodičov o zmene plánu a už aj sadáme s drahým na motorku. Rodičia sa nestačia čudovať. A nestačia ani protestovať. Mama mi len stihne popriať šťastnú cestu, nech si na seba dávame pozor a už si to aj šinieme po diaľnici na Bratislavu. Sme napakovaní tak na divoko - keďže to, že pôjdem aj ja, bolo neplánované, batoh má na chrbte aj on aj ja. 

Všetko je v pohode. Valíme si to 130, prechádzame už okolo Červeníku - asi polovica cesty za nami. A zrazu TRÉÉÉSK!! A ja cítim ako som schytala pecku do chrbta a cítil to aj Drahý, ako ma doňho hodilo. okamžite schádzame na krajnicu, zastavujeme a zisťujeme čo sa stalo. 

Vybuchol mi batoh. Teda predná časť batohu. Tá časť, v ktorej bolo oblečenie a kľúče od domu, to prežila. ale zvyšok boli len ohorené franforce látky a umeliny - to bol ešte pred chvíľou zips. 

Pomaly sa spamätávam a uvedomujem si, že tam, kde je teraz diera som mala krémy, zubnú kefku, deodorant... a mobil. SAKRA!! Mobil! 

Deodorant bol sprayový - asi sa mu nepáčilo to množstvo otrasov a to, že je tak blízko nad výfukmi. Tak jednoducho vybuchol. 

Preložili sme veci, čo prežili, do jeho batohu a môjho malého batôžku. 

Drahý súhlasí, že sa vrátime a pohladáme aspoň ten mobil - možno to prežil.Hňeď za Červeníkom je výjazd z dialnice. Mysleli sme, že sa vrátime cez Červeník smerom na Piešťany, a že pred ním bude opäť prípojka na dialnicu. Žiadna prípojka tam nie je. Takže už asi hodinu blúdime po dedinkách po tme. Na dialnicu sa zase dostávame až niekde za Leopoldovom. Vôbec netuším, ako sme sa tam dostali.

Znova sa blížime k Červeníku. Spomalujeme. Niekde pri odbočke na pumpu to predtým buchlo. Zastavujeme a hľadáme v tráve. Vidíme pozostatok mojej zubnej kefky a nachádzam moje čistiace mlieko. Síce dosť osmahnuté, ale inak nepoškodené. Mobil však nenachádzame.

Zvyšok cesty potláčam slzy a bolí ma chrbát. Ten výbuch bola riadna šleha.

Konečne prichádzame k nemu domov, kde nás už netrpezlivo očakáva drahého mamina. Oboznamujeme ju s naším čerstvým zážitkom. Potom mi teta dáva jej mobil, aby som zavolala rodičom čo sa stalo. Naši si najprv myslia, že si z nich robím srandu a že to nie je vtipné. Vtipné to je. Nepoznám nikoho, kto prišiel o mobil keď mu vybuchol batoh na chrbte. Takéto haluze sa môžu stať len a len mne.

Ak ste šli minulý týždeň po dialnici Žilina - Bratislava a videli ste kúsok za benzínkou Červeník (smerom na Bratislavu) o pätník opretý ohorený a ďeravý oranžovo-čierno- biely batoh, tak to bol môj.

Cesta domov

Zobudila som sa okolo ôsmej ráno, čo je u mňa dosť nezvyk. Dosť veľký nezvyk, pretože normálne leziem z postele najskôr tak okolo jedenástej... Cestovná horúčka. A keby len cestovná. Mám pocit, že mi praskne hlava a mozok sa vyleje cez nos. A za chvíľu si asi vykašlem plúca... alebo minimálne priedušky...

S pocitom, že už asi aj tak nezaspím, si beriem periny a oblečenie, čo zo mňa včera večer opadalo a poberám sa do izby o poschodie vyššie. Krpcova sestra už je v práci a mamina ešte spí. Hmm.. dlho nebude. Prievan buchol dverami hlasnejšie ako som chcela a mamina má budíček.

- Kolko je hodín?

- Ahoj mami, kolo pol deviatej..

- čo ešte nespíš...?

Rozliepa jedno oko a hodnotí môj zdravotný stav. Zhoršenie. Ja viem, cítim sa horšie.

- Kedy sa chceš pobaliť?

- Šak keď sa najeme.

- Dobre.. stíham sprchu?

- Hej, spravím raňajky..

Po tejto vete na mňa mamina vypleštila oči, ďaľšia nezvyklosť u mňa. Poberá sa s uterákom a šampónom v ruke o dvere vedľa a ja volám VIPfm ( Very Important Person for me). Jednoducho musím. Potebujem ho počuť. Aj napriek tomu, že už za pár hodín ho uvidím. On hneď postrehol. Zrejme aj moja karma vysiela do okolia "som chorá, mám nejakého hnusne otravného bacila a všetci mi musíte radiť, aký čaj mám piť.." VIPfm to nemyslí zle, len mňa stále bolí hlava a asi preto prevraciam očami, keď mi vraví, že sa mám snažiť ešte sa preliečiť... Snažím sa. Nejde. Viem, že večer to bude zasahovať celé moje telo a ja zas budem nadávať na celý svet, že len ja vždy musím ochorieť v čase, keď mám ísť domov. Nahovno.

Robím raňajky sprevádzané teplými nápojmi - mamine kávu a mne mňamkový citrónový čajík. Pčas raňajok a aj po nich pozeráme Friends online. Na tých sa dá zasmiať vždy. 

Asi o jednej poobede sa spamätávam a idem si konečne pre kufor. Pobalená som asi za 10 minút a teraz sa poberám do sprchy ja. Mamina zatial robí chlebíky na cestu. Mňam.

Okolo štvrtej sme už docela ready to go. Balíme už len veci do príručného batohu a odchádzame. Nikto nie je doma, takže ani nemáme komu povedať "gudbaj". Ťaháme kufre do kopca a na stanicu metra sa dostávame v rekordne krátkom čase. 

Po dvoch staniciach opúšťame metro a ideme si počkať na bus. Podľa plánu by sme mali byť na letisku necelé dve hodiny pred odletom- pohoda. Lenže ono hovno a nie plán. V Londýne je masaker traffic a bus mešká. Skoro pol hodiny. Prichádza asi tri sekundy po tom ako som sa začala baviť s ďaľšími Slovákmi o taxíku, a že by sme sa mohli zložiť. Ok, tak teda busom. Hádžeme kufre do batožinového priestoru, ukazujem šoférovi lístok, nastupujem do busu a v to nás ovalí smrad. Strašný smrad. Vzadu v buse je hajzlik. Chemický. A smrdí. Do očí mi vrážajú slzy a ten smrad cítim aj cez môj doteraz upchatý a nefunkčný nos. To musí byť riadna pecka keď to aj ja cítim. 

V tom hajzlovom smrade sme trpeli niečo cez hodinu. Konečne letisko. Z busu sa pomaly vysúvame von, sme docela omámené a na držkách sa nám rozkládá taký priblblý úsmev.

Hodina a asi 20 minút do odletu. Pohoda. Na check in do Bratislavy stojí najkratšia rada - zázrak. o pár minút odovzdávame kufre a preberáme palubné lístky. A v tom sa so mnou deje niečo divné. Na monitore, čo visí nad hlavou kufrovoletenkovej tetušky, vidím " GATE 53 CLOSING at 18:15" a nejak ma zachvacuje stres. Mňa, totálnu flegmu - čo sa cestovania týka, zachvacuje stres. Miestami až panika. waw. Takže ženiem maminu cez letisko na personal check in, kde je narozdiel od toho prvého check in rada asi až von z letiska. Tak na chvíľu splývame s davom. Náhodou počúvam hlásenie a uvedomím si, že nemáme kozmetiku v tých debilných sáčkoch. Tak sa predieram pomedzi húf ľudí naspäť pre sáčky. Jemne uchopím dva sáčky. Tak jemne, že sa ich okolo mňa rozletí asi 30. Nevadí. Predieram sa k mamine a podávam jej jeden priehľadný plastikový vrecúšnik. Do toho môjho dávam maskaru, hubomaz a kvapky do nosa. Pomaly sa sunieme ku kontrole a ja si cestou dávam dole opasok, vyzúvam sa a pomaly sa posúvame. Konečne sa dostávam na radu a dávam do lavóra tenisky, opasok, sveter a ten debilný priehľadný sáčok s "liquids", do ďaľšieho vykladám notebook, Foťák a mobil a potom dávam na pás aj samotný batoh. Prechádzam cez detektor kovov a zostávam v nemom úžase. Ono to nepípalo. Vždy to pípa - vždy zabudnem niečo vytiahnuť z vrecka, alebo dať dole prívesok... vždy to pípalo. Teraz nie. Waw. Sama sebe gratulujem a snažím sa čo najrýchlejšie sa obuť a zároveň si prevliekať opasok cez putká. Zisťujem, že tie činnosti sú tak trochu nezlučiteľné a skoro si rozbijem držku o pult. Mamina ma zachytáva. Pomáha mi napchať všetko späť do batohu a už zase cválame cez letisko. Doľava, rovno, dole schodmi a doprava, cez nejaký skelený tunel, zase doľava a sme pri bránach. Majú to tu nahovno poriešené. Samozrejme brána číslo 53 je až niekde úplne vzadu. Doklusáme k bráne s jazykmi vlajúcimi pol metra za nami. Sklenené dvere sú zatvorené a tetuška letuška nikde. 

Sakra. Sakra sakra sakra!!!! My sme to asi vážne nestihli. Sakra!

Snažím sa dýchať a ukľudniť sa. To nie je možné. 

Obzerám sa okolo seba - nechápem prečo na nás všetci naokolo tak divne čumia. Nehovoria nič, len čumia. Pozerám na monitor nad dverami - GATE OPENING. Heh.

- Ja ťa zabijem!

Heh. aj mamina si všimla. Heh..

- Ja ťa zabijem. Ty ma ženieš cez letisko jak zdutú kozu, keď máme ešte kopu času...

- Heeeeh.. ja som asi zle videla...

- Ty si blbá...

Mamina sa rozosmiala... a ja s ňou.. a tí ľudia stále tak debilne čumia... ich problém.

Medzitým priplachtila tetuška letuška a otvára dvere. Potom aj tie oproti cez chodbu. A tie, ktorými mámé prejsť ako prvými, zase zatvára. Všetky pohľady sa preniesli na ňu a teraz už tak debilne čumíme aj my dve.

Pristálo lietadlo a pasažieri vchádzajú do príletovej haly práve tými dverami, ktorými my máme vliezť do lietadla. Hmm tak my teda počkáme. Po asi desiatich minútach prejde posledná rodinka a my sa potešíme. Vyťahujeme a otvárame pasy - všetci nie len my dve, a v tom sa zarazíme. Kúsok vedľa pristálo ďalšie lietadlo a aj jeho pasažieri vchádzajú popred naše dvere. Tak my teda zase počkáme. Týmto to trvalo asi 20 minút. 18:45 tetuška konečne otvára aj naše dvere a začína kontrolovať pasy a letenky. Hurá. To, že odlet je naplánovaný na 18:55, a nás tu je asi tristo, a že nemáme šancu stihnúť nastúpiť do desiatich minút, asi nikoho nezaujíma. Šak bez nás to hádam neodletí.

Všetci už sedíme v lietadle a nič už nám nebráni ísť na štart a konečne odletieť. Omyl. Pozerám z okienka a vidím ako sa k nám blíži vláčik. 2 vagóny plné kufrov. Zastaví, vyskočí z neho podivný týpek a začne nakladať kufre do lietadla. To až teraaaz??? ty kokso. Po chvíli mu príde na pomoc ešte podivnejší týpek, a hádžu kufre nastriedačku. Fakt že hádžu. Vôbec sa s tým nemaznajú.

Po pár minútach sú všetky bágle v lietadle, a ja verím, že teraz nám už naozaj ale naozaj nič nebráni v odlete. Omyl. Lietadlo sa síce pohlo, ale po pár desiatkach metrov sme znovu zastavili. stačí len zatočiť doľava a sme na rozbehovej dráhe. Lenže tá dráha je zároveň aj pristávacia. Pozerám von a v oblakoch vidím približujúce sa svetlá. pristáva nejaké lietadlo. Približuje sa k zemi ale to ako sadne na zem už nevidím - ale náš pilot áno. Fajn, tamto pristálo, my môžeme odletieť. Hm, alebo aj nie. Lietadlo čakajúce napravo od nás odletí prvé. Potom zase svetlá v oblakoch - pristáva ďalšie a v pravo je ďalšie nachystané na odlet. A potom pristane ešte jedno a konečne sa hýbeme aj my. Majú tu haluzný systém.

S odletom sme meškali minimálne pol hodiny. 

Po asi hodine letu - o pol desiatej (pol deviatej podla mojich ešte neprestavených hodiniek) pilot hlási, že už sme skoro nad Bratislavou, ale že nemôžeme pristáť, pretože sme tu príliž skoro. Tak budeme chvíľu krúžiť, aby sme pristáli o 22:05, ako je naplánované. Aká haluz. S odletom meškáme pol hodiny a priletíme o pol hodiny skôr ako máme.

Vystupujeme a autobus nás vezie asi 50 metrov k príletovej hale. To sme mohli prejsť aj pešo.

Čakáme na kufor. Pochvíli sa pásy pohnú a začnú vyliezať prvé kufre. A ja čakám a čakám... a čakám a čakám.... a čakám.... a môj kufor samozrejme príde až posledný. Veď prečo nie. Murphy je sviňa.

Prechod poslednou pasovou kontrolou a už vidím tatina. A do haly vchádza aj VIPfm. 

Krátke zvítanie a zoznámenie VIPfm s mojimi rodičmi, a už tatino nás ženie do auta, že sa ponáhľa, bo ráno vstáva. VIPfm mi pomáha s kufrom, tatino mamine nie :D . Naloženie kufrov do auta, objatie a pusa. Zajtra sa vidíme. 

Transport domov. Tú hodinku úspešne prespím.

Doma ma čaká kocúr, cica a ich 5 mačiatok. Babies už sú na svete...

Mačacie radosti

Cez oblaky sa predierajú lúče múzy a inšpirácia sa pohráva s listami stromov. A ja si vychutnávam tie zmiešané radosti, čo so mnou zaspávajú, a na obed ma budia... Radosť z toho, že príde mama, že s ňou potom pôjdem domov. Teším sa z toho ako malá, teším sa na moje štvornohé babies, a že aj tie budú mať babies a to práve v čase, keď tam prídem. A mám radosť aj z toho, že tu ma nejaké babies čakali o štvrtej ráno pred domom. Zo začiatku sa ma báli a utekali predomnou, a teraz mi normálne vedia vynadať, že ich nechávam dlho čakať na ich rannú dávku. Dávku lásky, pohladení a škrabkaní pod krkom a za ušami. Mačky. Dokážem s nimi presedieť hodiny a škrabkať ich a hrať sa s nimi. Sedím na studenom chodníku a jednou rukou škrabkám čierneho kocúra, druhou ťahám steblo suchej trávy, z ktorého sa teší pruhovaná cica. Prenášajú na mňa pokoj mysle a radosť. 

Ako málo stačí ku šťastiu. Im,že sa im trochu venujem a mne, že mi dovolia venovať sa im.

A vidina inej radosti, radosti z toho, že už čoskoro sa budem môcť venovať inej bytosti, a že aj tá bytosť sa bude venovať mne. Som ako tie dve mačky. tiež sa teším z toho, že ma niekto pohladí...

Úlomky fantázie mi ukazujú to čo príde už onedlho. Tešim sa na to. Schúlim sa do klbka a pradiem.

Summer 2007 - Cestovné dobrožúžo

10. júl 2007

Asi 5 hodín ráno. Sedíme so Stresorkou naložené v generálnom tanku, smer Viedeň, Schwechatt. Okolo nášho tanku sa vlečie taká príjemná mliečne biela hmla a k tomu tak krásne mrholí. Super počasie na cestovanie. Stresorka má zrejme cestovnú horúčku, teší sa ako malé decko. Mne sa chce spať a generál sa každú chvíľu pýta, či mám všetko zbalené, či som nič nezabudla a či mám všetko...

- A prídu pre vás na letisko?

- A bývanie teda máte zabezpečené?

- ...

Generál sa nás asi niečo pýta, preberám sa z polospánku niekde uprostred toho nevinného výsluchu. Už sme vraj na letisku. Vysúkam sa z tanku a vonku ma osvieži to príjemné kropenie, čo sa s nami vlieklo celú cestu, pokial sa dobre pamätám. Chcem sa poobzerať a uvedomujem si, že nevidím. Takže tá hmla neobkolesuje len náš tank. Ona okupuje aj letisko. Ktovie, čo si o nej myslia piloti. A možno sa im v nej dobre lieta. A príjemne pristáva. Veď je to vlastne len obláčik, na tie sú piloti zvyknutí.

Vyložili sme kufre z tanku a generál ide zaparkovať. Ja so Stresorkou sa zatiaľ ideme postaviť do tej asi dvojkilometrovej rady na check in. Ja sa znovu podávam únave a sadám na kufor. Pomaličky sa posúvame vpred – ešte pomalšie a cúvame. Stresorkina cestovná horúčka začína nadobúdať nové rozmery. To dievča si konečne začína plne uvedomovať, že za chvíľu prvýkrát v živote sadne do lietadla. Čo sadne, ona tým lietadlom aj poletí. 

Konečne sa po polhodinovom čakaní dostávame aj my na radu a máme jedinečnú možnosť zhliadnuť tetušku v uniforme a odovzdať jej naše kufre. Ona nám za ne dá letenky a palubné lístky. Nádhera. S narvaným batohom na chrbte, ktorý sa tvári ako moja príručná batožina, ťahám Stresorku na personal check in.

- A ako tam trafíme?

- Čo keď zablúdime a nestihneme lietadlo?

- Čo budeme potom robííííííííííííííííííť?

- Čo keď to odletí bez nás?

- Hííííííííííííííííííííííí čo budeme robíííť??

Toto, ako neskôr zistím, je jedna z jej najobľúbenejších otázok.

-A ako vlastne vieš, kade máme ísť??

Tak táto otázka ma zabila. Pomaly zastavím a dívam sa na ňu

-Šak ..podla šípok...

Odpovedám s jemne nechápavým výrazom, nie som si istá či tú otázku myslela vážne. Podla toho ako sa začala so záujmom obzerať súdim, že to myslela vážne.

Prichádzame k ďalšiemu stanovisku – personal check in, a aj tu je rada ako prasa... Takže músíme spomaliť naše superrýchle tempo takmer na nulu.

Po pár minútach, ktoré mi prišli skoro ako večnosť, sa konečne dostávam do tesnej blízkosti toho fešného uja v uniforme.

- Slečna máte v tom batohu nejaké tekutiny?

- Hm.. čo ja viem.. je krém tekutina?

Strelím len tak zo žartu. Ale nejak sa nikto nesmeje. Naopak, všetci v mojom širokom okolí stíchli, zdesene na mňa pozerajú a niektorí na mňa dokonca aj ukazujú. Nechápavo sa obzerám okolo seba a docvakne mi to. Niekedy som určite niekde čítala, že nič také ako krém na palubu nesmie...

-Tak ukážte batoh slečna..

Že sa zrovna ten feši spamätal ako prvý. Nasadzujem nevinný a mierne priblblý úsmev – výraz pravej blondíny, a pomaly otváram batoh... a z batohu pomaly začínajú vykúkať denný krém, nočný krém, čistiaca voda, čistiace mlieko... a všetka moja kozmetika, lebo sa mi to nejak nezmestilo do kufra. 

-No ale slečna, to tu budete musieť všetko nechať...

 Feši ani brvou nemihol, keď ma oboznámil so skutočnosťou, že všetku moju drahúúú kozmetiku mám nechať na letisku. Môj perfektne nacvičený výraz pravej blondíny sa v sekunde mení a na tvári sa mi zračí číre zdesenie ktoré je v ďalšej sekunde nahradený výrazom ranenej labute. (každopádne pantomíma mi ide dobre :) ) Ranená labuť zrejme obmäkčila ujove srdce -

-Alebo si to móžete odniesť na batožinový check in. 

V tej chvíli sa mi tvár rozjasnila, ale hneď som sa zase spamätávam a udržiavam ranenú labuť nažive.

-To naozaj..??

-No jasné..

A už mi aj tíska do ruky nejaký papier, ktorý mám potom ukázať keď dám odbaviť ten batoh. Schmatnem papier, zatváram batoh, a už už sa rozbieham smerom späť na odbavovanie batožín, keď sa zrazu Stresorka preberá z tranzu.

-Lillaaaa ja ťa zabijeeeeem, my to kvóli tebe nestihnemeee!!! Čo budeme robiiiiť??

-aaaale čo by sme nestihli. Do ukončenia nástupu zostáva ešte tak 40 minút, čo plašíš?

-A vieš kolko nám trvala cesta seeeem? Póóóól hodinu. Póóól hodinu sme sa sem trepali, a ty teraz pójdeš naspäť a zase sem. To nestíhame!!! Ja ťa zabijem, ono nám to uletí.. čo budeme robííííť???

Posledné slová počujem už dosť tlmene, prehlušuje ich dupot mojich nôh a zrejme aj tlkot môjho srdca počuje celé letisko. 

Niekedy počas toho behu som odovzdala nejakému rozmazanému flaku batoh a už dobieham naspäť na personal check in, kde sa na mňa škerí nejeden feši v uniforme a Stresorka ma zdrapí a ťahá nevedno kam a ja sa snažím nájsť stratený dych. Stihla som to za 25 minút. Očividne som prekonala svetový rekord v behu cez letisko a nikde žiadni gratulanti. To čóó? A Stresorka mi ešte aj nadáva.

Dostávame sa k bráne neviemakéčíslo a zisťujem, že vôbec nie sme posledné, ako Stresorka vravela. Pred nami je ešte hlúčik ľudí a za nami dobiehajú ďaľší a všetci sa ryjú. Ako Židia do neba. 

Stresorka podlieha davovej psychóze a ryje sa spolu s ostatnými. Musím ju brzdiť, ale nedarí sa mi. Dav nás unáša do lietadla. Sranda ani nemusím hýbať nohami, stačí sa niekoho zachytiť a už sa aj ocitám v lietadle. Podľa palubných lístkov nachádzam naše sedadlá a s úsmevom z nich vyháňam dvoch tmavších spoluobčanov. Tí úplne bez protestov a bez nadávok odchádzajú a ja sa tvárim, že tie reči o blonďavej rozmaznanej kurve som vóbec nepočula.

Konečne všetci pasažieri sedia a letušky nám redvádzajú vtipnú pantomímu, z ktorej máme pochopiť, ako si správne zapnúť pásy, kde nájdeme kyslíkové masky, kde sú núdzové východy. 

napokon si sadajú aj letušky, smutné, že im nikto za ich skvelý výkon netlieska, a lietadlo sa dáva do pohybu. Ako naberáme rýchlosť, graduje aj Stresorkina panika a absolútny vrchol dosahuje, keď sa odlepíme od zeme a dostávame sa do jemnej turbulencie. To čo Stresorka v týchto chvíľach robí, sa ani nedá opísať. Len môžem povedať, že zachováva skvelú paniku, ktorá čochvíľa zachváti celé lietadlo. Keď sa dostávame nad oblaky, lietadlo sa prestáva triasť a Stresorka sa zázračne ukľudňuje.

Tlačíme tváre na malé okienko a obdivujeme tú nebeskú krásu. Stresorke sa zrazu rozjasňuje tvár,

- Moja segra to furt hovorí, že aj keď je vonku hnusne, zima, leje a fúka, tak nad oblakmi aj tak vždy svieti slnko...

Má pravdu...

Po asi hodine civenia z okienka začíname klesať. Ako prechádzame cez oblaky, lietadlo sa znova dostáva do turbulencie a Stresorka znova spúšťa paniku. Už sa ani nesnažím ukľudniť ju, aj tak by to bolo zbytočné. Ľudia v celom lietadle postupne tíchnu, až je počuť iba Stresorku. Našťastie, skôr než sa panika stihne rozšíríť, dotýkame sa kolesami zeme a začíname spomaľovať. Keď lietadlo zastaví, ozýva sa pilot a ľudia tlieskajú. A ja rozmýšľam, či tlieskajú pilotovi za to, že s nami niekam nečapol, alebo Stresorke za jej výkon. Neviem.. Hrnieme sa z lietadla a znovu sa nechávame unášať davom.

Sme v Hamburgu. Za necelú hodinu nám to letí do Manchestra. Dovtedz nemáme nič na práci, len čakať.

- Híííííí Lillaaaaa, a čo keď nám stratia batožinúúú? Čo budeme potom robíííť?

- Aaaale prsím ťa, prečo by nám strácali batožinu?

pýtam sa jej so stoickým kľudom, a ona stále mele o tom, že ona čítala, že je to dosť bežné a dokonca pravdepodobné. A oveľa pravdepodobnejšie, ak cestujúci letia s prestupom, tak ako teraz my. Darmo jej vysvetľujem, že nemajú prečo stratiť naše bágle, pretože sme sa odbavili dosť skoro.

Po asi hodine sa znova tlačíme do lietadla, zas všade naokolo vládne davová psychóza. Že to tých ľudí ešete neomrzelo.

Stresorka pri štarte aj pristávaní znova dokazuje, že panikáriť je jej hobby.

V Manchestri čakáme na kufre len chvíľu. Len ten môj batoh nejak neprichádza. Skoro všetci ľudia z nášho lietadla už odchádzajú, s nami tu čaká ešte pár nešťastlivcov, ktorí sa zrejme odbavovali medzi poslednými.

Vidím pána v žltej veste, tak sa za ním rozbehnem, pýtam sa, či nevidel môj oranžový batoh. Visel na ňom plyšový lev. Nevidel.

- Hm, tak ja asi nemám batoh...

- A to hovoríš tak kludne? čo si v ňom mala??

Stresorka panikári aj za mňa.

- No šak všetku kozmetiku a spodné prádlo... Poď ideme to ohlásiť na stráty a nálezy.

- Počkaj ale šak nemóžeš byť taká kludná. Šak nemáš batoh..

Pri okienku vypisujem formulár a potom ťahám Stresorku von. Tá stále nedokáže pochopiť, ako je možné, že som taká v pohode, či si vôbec uvedomujem, že v tom batohu mám všééétko spodné prádlo... Uvedomujem.

Batoh prišiel o tri dni. Bez toho plyšového leva.