Cesta domov

Zobudila som sa okolo ôsmej ráno, čo je u mňa dosť nezvyk. Dosť veľký nezvyk, pretože normálne leziem z postele najskôr tak okolo jedenástej... Cestovná horúčka. A keby len cestovná. Mám pocit, že mi praskne hlava a mozok sa vyleje cez nos. A za chvíľu si asi vykašlem plúca... alebo minimálne priedušky...

S pocitom, že už asi aj tak nezaspím, si beriem periny a oblečenie, čo zo mňa včera večer opadalo a poberám sa do izby o poschodie vyššie. Krpcova sestra už je v práci a mamina ešte spí. Hmm.. dlho nebude. Prievan buchol dverami hlasnejšie ako som chcela a mamina má budíček.

- Kolko je hodín?

- Ahoj mami, kolo pol deviatej..

- čo ešte nespíš...?

Rozliepa jedno oko a hodnotí môj zdravotný stav. Zhoršenie. Ja viem, cítim sa horšie.

- Kedy sa chceš pobaliť?

- Šak keď sa najeme.

- Dobre.. stíham sprchu?

- Hej, spravím raňajky..

Po tejto vete na mňa mamina vypleštila oči, ďaľšia nezvyklosť u mňa. Poberá sa s uterákom a šampónom v ruke o dvere vedľa a ja volám VIPfm ( Very Important Person for me). Jednoducho musím. Potebujem ho počuť. Aj napriek tomu, že už za pár hodín ho uvidím. On hneď postrehol. Zrejme aj moja karma vysiela do okolia "som chorá, mám nejakého hnusne otravného bacila a všetci mi musíte radiť, aký čaj mám piť.." VIPfm to nemyslí zle, len mňa stále bolí hlava a asi preto prevraciam očami, keď mi vraví, že sa mám snažiť ešte sa preliečiť... Snažím sa. Nejde. Viem, že večer to bude zasahovať celé moje telo a ja zas budem nadávať na celý svet, že len ja vždy musím ochorieť v čase, keď mám ísť domov. Nahovno.

Robím raňajky sprevádzané teplými nápojmi - mamine kávu a mne mňamkový citrónový čajík. Pčas raňajok a aj po nich pozeráme Friends online. Na tých sa dá zasmiať vždy. 

Asi o jednej poobede sa spamätávam a idem si konečne pre kufor. Pobalená som asi za 10 minút a teraz sa poberám do sprchy ja. Mamina zatial robí chlebíky na cestu. Mňam.

Okolo štvrtej sme už docela ready to go. Balíme už len veci do príručného batohu a odchádzame. Nikto nie je doma, takže ani nemáme komu povedať "gudbaj". Ťaháme kufre do kopca a na stanicu metra sa dostávame v rekordne krátkom čase. 

Po dvoch staniciach opúšťame metro a ideme si počkať na bus. Podľa plánu by sme mali byť na letisku necelé dve hodiny pred odletom- pohoda. Lenže ono hovno a nie plán. V Londýne je masaker traffic a bus mešká. Skoro pol hodiny. Prichádza asi tri sekundy po tom ako som sa začala baviť s ďaľšími Slovákmi o taxíku, a že by sme sa mohli zložiť. Ok, tak teda busom. Hádžeme kufre do batožinového priestoru, ukazujem šoférovi lístok, nastupujem do busu a v to nás ovalí smrad. Strašný smrad. Vzadu v buse je hajzlik. Chemický. A smrdí. Do očí mi vrážajú slzy a ten smrad cítim aj cez môj doteraz upchatý a nefunkčný nos. To musí byť riadna pecka keď to aj ja cítim. 

V tom hajzlovom smrade sme trpeli niečo cez hodinu. Konečne letisko. Z busu sa pomaly vysúvame von, sme docela omámené a na držkách sa nám rozkládá taký priblblý úsmev.

Hodina a asi 20 minút do odletu. Pohoda. Na check in do Bratislavy stojí najkratšia rada - zázrak. o pár minút odovzdávame kufre a preberáme palubné lístky. A v tom sa so mnou deje niečo divné. Na monitore, čo visí nad hlavou kufrovoletenkovej tetušky, vidím " GATE 53 CLOSING at 18:15" a nejak ma zachvacuje stres. Mňa, totálnu flegmu - čo sa cestovania týka, zachvacuje stres. Miestami až panika. waw. Takže ženiem maminu cez letisko na personal check in, kde je narozdiel od toho prvého check in rada asi až von z letiska. Tak na chvíľu splývame s davom. Náhodou počúvam hlásenie a uvedomím si, že nemáme kozmetiku v tých debilných sáčkoch. Tak sa predieram pomedzi húf ľudí naspäť pre sáčky. Jemne uchopím dva sáčky. Tak jemne, že sa ich okolo mňa rozletí asi 30. Nevadí. Predieram sa k mamine a podávam jej jeden priehľadný plastikový vrecúšnik. Do toho môjho dávam maskaru, hubomaz a kvapky do nosa. Pomaly sa sunieme ku kontrole a ja si cestou dávam dole opasok, vyzúvam sa a pomaly sa posúvame. Konečne sa dostávam na radu a dávam do lavóra tenisky, opasok, sveter a ten debilný priehľadný sáčok s "liquids", do ďaľšieho vykladám notebook, Foťák a mobil a potom dávam na pás aj samotný batoh. Prechádzam cez detektor kovov a zostávam v nemom úžase. Ono to nepípalo. Vždy to pípa - vždy zabudnem niečo vytiahnuť z vrecka, alebo dať dole prívesok... vždy to pípalo. Teraz nie. Waw. Sama sebe gratulujem a snažím sa čo najrýchlejšie sa obuť a zároveň si prevliekať opasok cez putká. Zisťujem, že tie činnosti sú tak trochu nezlučiteľné a skoro si rozbijem držku o pult. Mamina ma zachytáva. Pomáha mi napchať všetko späť do batohu a už zase cválame cez letisko. Doľava, rovno, dole schodmi a doprava, cez nejaký skelený tunel, zase doľava a sme pri bránach. Majú to tu nahovno poriešené. Samozrejme brána číslo 53 je až niekde úplne vzadu. Doklusáme k bráne s jazykmi vlajúcimi pol metra za nami. Sklenené dvere sú zatvorené a tetuška letuška nikde. 

Sakra. Sakra sakra sakra!!!! My sme to asi vážne nestihli. Sakra!

Snažím sa dýchať a ukľudniť sa. To nie je možné. 

Obzerám sa okolo seba - nechápem prečo na nás všetci naokolo tak divne čumia. Nehovoria nič, len čumia. Pozerám na monitor nad dverami - GATE OPENING. Heh.

- Ja ťa zabijem!

Heh. aj mamina si všimla. Heh..

- Ja ťa zabijem. Ty ma ženieš cez letisko jak zdutú kozu, keď máme ešte kopu času...

- Heeeeh.. ja som asi zle videla...

- Ty si blbá...

Mamina sa rozosmiala... a ja s ňou.. a tí ľudia stále tak debilne čumia... ich problém.

Medzitým priplachtila tetuška letuška a otvára dvere. Potom aj tie oproti cez chodbu. A tie, ktorými mámé prejsť ako prvými, zase zatvára. Všetky pohľady sa preniesli na ňu a teraz už tak debilne čumíme aj my dve.

Pristálo lietadlo a pasažieri vchádzajú do príletovej haly práve tými dverami, ktorými my máme vliezť do lietadla. Hmm tak my teda počkáme. Po asi desiatich minútach prejde posledná rodinka a my sa potešíme. Vyťahujeme a otvárame pasy - všetci nie len my dve, a v tom sa zarazíme. Kúsok vedľa pristálo ďalšie lietadlo a aj jeho pasažieri vchádzajú popred naše dvere. Tak my teda zase počkáme. Týmto to trvalo asi 20 minút. 18:45 tetuška konečne otvára aj naše dvere a začína kontrolovať pasy a letenky. Hurá. To, že odlet je naplánovaný na 18:55, a nás tu je asi tristo, a že nemáme šancu stihnúť nastúpiť do desiatich minút, asi nikoho nezaujíma. Šak bez nás to hádam neodletí.

Všetci už sedíme v lietadle a nič už nám nebráni ísť na štart a konečne odletieť. Omyl. Pozerám z okienka a vidím ako sa k nám blíži vláčik. 2 vagóny plné kufrov. Zastaví, vyskočí z neho podivný týpek a začne nakladať kufre do lietadla. To až teraaaz??? ty kokso. Po chvíli mu príde na pomoc ešte podivnejší týpek, a hádžu kufre nastriedačku. Fakt že hádžu. Vôbec sa s tým nemaznajú.

Po pár minútach sú všetky bágle v lietadle, a ja verím, že teraz nám už naozaj ale naozaj nič nebráni v odlete. Omyl. Lietadlo sa síce pohlo, ale po pár desiatkach metrov sme znovu zastavili. stačí len zatočiť doľava a sme na rozbehovej dráhe. Lenže tá dráha je zároveň aj pristávacia. Pozerám von a v oblakoch vidím približujúce sa svetlá. pristáva nejaké lietadlo. Približuje sa k zemi ale to ako sadne na zem už nevidím - ale náš pilot áno. Fajn, tamto pristálo, my môžeme odletieť. Hm, alebo aj nie. Lietadlo čakajúce napravo od nás odletí prvé. Potom zase svetlá v oblakoch - pristáva ďalšie a v pravo je ďalšie nachystané na odlet. A potom pristane ešte jedno a konečne sa hýbeme aj my. Majú tu haluzný systém.

S odletom sme meškali minimálne pol hodiny. 

Po asi hodine letu - o pol desiatej (pol deviatej podla mojich ešte neprestavených hodiniek) pilot hlási, že už sme skoro nad Bratislavou, ale že nemôžeme pristáť, pretože sme tu príliž skoro. Tak budeme chvíľu krúžiť, aby sme pristáli o 22:05, ako je naplánované. Aká haluz. S odletom meškáme pol hodiny a priletíme o pol hodiny skôr ako máme.

Vystupujeme a autobus nás vezie asi 50 metrov k príletovej hale. To sme mohli prejsť aj pešo.

Čakáme na kufor. Pochvíli sa pásy pohnú a začnú vyliezať prvé kufre. A ja čakám a čakám... a čakám a čakám.... a čakám.... a môj kufor samozrejme príde až posledný. Veď prečo nie. Murphy je sviňa.

Prechod poslednou pasovou kontrolou a už vidím tatina. A do haly vchádza aj VIPfm. 

Krátke zvítanie a zoznámenie VIPfm s mojimi rodičmi, a už tatino nás ženie do auta, že sa ponáhľa, bo ráno vstáva. VIPfm mi pomáha s kufrom, tatino mamine nie :D . Naloženie kufrov do auta, objatie a pusa. Zajtra sa vidíme. 

Transport domov. Tú hodinku úspešne prespím.

Doma ma čaká kocúr, cica a ich 5 mačiatok. Babies už sú na svete...