Keď sa mozog zahráva..

Už dlho ma jeden sen tak nevyviedol z miery, ako ten cez víkend.

Bola som niekde v Londýne, ktorý ale vôbec nevyzeral ako Londýn. Najprv som bola tuším s N, a hladala som ho.
Bolo také zvláštne šero, ani svetlo ani tma, motali sme sa po uličkách, raz pri nás zastavilo nejaké auto, ale to sme nejak odbili. Vošli sme do domu, tam v jednej miestnosti sedel, velmi sme sa potešili, že sa konečne vidíme... Strih, som v izbe na poschodí a naťahujem sa s matracom (už neviem, či som ho prezliekala alebo premiestňovala v rámci izby).. Strih, som dole pri ňom a odchádzam hore na poschodie, vchádzam do izby a vidím seba, ako sa naťahujem s matracom, chvíľu len tak stojím a pozerám, potom si idem pomôcť..
Strih, som na nejake podivnej viac dimenzovej križovatke plnej tunelov, a snažím sa dostať sa za ním. Viem, že sme sa dohodli kde sa stretneme a viem aj kde mám ísť, ale netuším ako sa tam dostať. Blúdim medzi levelmi tej križovatky, dostávam sa z jedného tunelu von, a tam je absolútna tma. Ešte som aj na zlom leveli, tento je pre cyklistov a peších, a ja som na takých zvláštnych boboch alebo čo, každopádne som mala byť medzi autami. Stretávam tam talianku Juliu, ktorá ma podivné siamské dvojča bez hlavy, len s chumáčom vlasov rastúcim spomedzi ramien, čo vlastne ani nie je siamské, lebo k nej nie je nijak prirastené, ale chodí tak pol metra za ňou... nijak ma to ale neprekvapuje, predsa len, Julia je avandgardný umelec. Ešte sú tam nejakí ľudia, postávajúci pod jediným svetlom široko ďaleko, pýtam sa ich, ako sa dostanem von z tohoto labyrintu a tam kam potrebujem, ale každý pozná iba tú svoju cestu. Tak sa snažím vrátiť tunelom, ktorým som prišla, ale netrafila som, a zviezlo ma to niekam dole a znova von. Svitalo a  predo mnou bola smerová tabula, na ktorej bolo napísané, že Rusko je 8000km rovno.
Strih, som zase naspäť v tme labyrintu tej podivnej križovatky, a netuším, ako sa dostať na tú správnu cestu, ktorá by ma doviedla tam, kde sme sa dohodli, že sa stretneme...

Viac si už nepamätám, len ten pocit čistého zúfalstva, keď som sa zobudila.
Zvláštne, ako si vie mozog poskladať obrazy a zahrávať sa s predstavivosťou a pocitmi

existenčná kríza 1.0.

Čo to preboha robím so svojím životom?
Iste, mám pomerne dobre platenú prácu, v ktorej sa mi črtá aj nejaký ten kariérny rast, mám koníčky, ktoré ma tešia, mám okolo seba fajn ľudí..
A predsa mám pocit, že som sa niekde zasekla a neviem sa pohnúť.
Moje kamošky sa okolo mňa vydávajú, majú mužov, ktorí ich ľúbia, majú alebo čakajú deti, majú domov..
A ja mám jednu izbu, v ktorej nemám dostatok priestoru.
Nemám domov, lebo u rodičov som sa vždy cítila ako v klietke, z ktorej sa mi podarilo ujsť až keď som odišla na školu do Londýna. Domov si predstavujm ako miesto, kde je čkovek spokojný, kde je šťastný a kde je časom šťastný ešte s niekym.
Chcela by som mať domov a chcela by som mať v mojom živote muža.
Nemám domov, a muži sa so mnou len zahrávajú, som pre nich len príjemné chvíľkové rozptýlenie, ktoré ale aj tak nikdy netrvá dlho..

Home is where am I with you.
with whom??