piatok, novembra 06, 2009

Varh

Malé šťastie odkvitá
ako posledná ruža na jeseň,
v to pochmúrne sivé ráno
mám pocit, že to všetko bol len sen.

Lupene duše menia sa v prach,
prázdne telo trhá divá zver
a vzduchom sa šíri
tak zvierajúci strach.

Bojím sa nadýchnuť
chladu čo sála z tej druhej strany,
sklené oči nevidia
a nad zmrznutým pustým poľom
krákajú veľké čierne vrany.

3 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

Výkrik nad tmavou hrudou,
šepkajú šedé lupene
ozveny večných súdov.
Nezáleží im na mene.

Lilla povedal(a)...

jeej to je pekne ... tiez take pochmurne... ale nepoznam to... tvoje dielo?

Anonymný povedal(a)...

To mi zišlo na um po prečítaní tvojich riadkov. Taký súkromný a veršovaný dovetok k básni.