in vain

don't let your mind wander
it goes to places
sad-away
not even hope
can bring them near

and the hope is causing

pain

Zrkadlo

Bojujem s horúčkou a vraciam sa do chvíle,
Keď si šľahal plamene a rezal zákruty
a zvukom vzduch,
keď si mi rozjasnil dni
troma žltými kvetmi,
keď si ladil vodu
rôzne veľkými kameňmi,
keď stúpajúca para odnášala naše slová
ku hviezdam
a keď sme v noci nemuseli spať,
keď si mi ukázal ten pekný výhľad
a veterný svet,
keď sme sa nemuseli prestať rozprávať,
keď blčal oheň a naplavené konáre a vyhodené kamene
zostávali vysoko na strome,
keď sa môj smiech niesol ponad vodu
až na druhý breh,
keď som sa v jedno skoré ráno
pozerala na tvoj dychtivý odraz
-
Ostal si odrazom
V zrkadle,
Odrazom človeka,
Ktorý mi
chýba

zavrela som most...
a mlčím, pretože nič, čo by som povedala, by to teraz nezlepšilo. u mňa určite nie..
a tak si to prečítam, utriem tých pár sĺz, ktoré som nestihla zatlačiť naspäť...
dvihnem hlavu a snažím sa ísť ďalej

Druhá

Na odkvitnutej suchej lúke

Divožienka na motýle spomína

Keď nad kopcom sa vlní sivá dúha

Svoju lásku dusí v chabej ruke

A svoje sny trpko preklína

Jedno však vie,

už nikdy

nikdy

nikdy

nechce byť

Tá druhá

Hollow

3:40 am, the phone rings.

She knows who is calling.

Even though she was fast asleep, she knew who would call.

Without opening her eyes she answered the phone.

They’ve talked a little, they’ve talked a lot.

-          Come – he said

-          Come

-          Come

-          Come – echoed in her head

NO, screamed everything inside her.

YES, she said, I have to.

But if you go, you’ll surely die.

No, only you’ll die...

Half an hour later, she was on her way.

9 hours later, with an empty gaze and an empty hole inside her, she’s coming back.

Empty.

Not feeling anything.

Empty.

Hollow.

Dead.

Last time, it took her more than a year to resume life, to resume the passion of living, the strength of feeling.

How long would it be now? Maybe few months, maybe another year, maybe she’ll never be fully alive again.

She knew what she was doing, what path she was taking.

She let herself die, this time it was her choice and not someone else’s as it was last time.

This time, she knew, what would this shortcut cost her.

She chose to die, because healing would take too long and she was tired of that pain.

Empty.

Hollow.

Dead.

Maybe she’ll never be fully alive again.



And all she wanted was that he'd love her back ...

Keď sa mozog zahráva..

Už dlho ma jeden sen tak nevyviedol z miery, ako ten cez víkend.

Bola som niekde v Londýne, ktorý ale vôbec nevyzeral ako Londýn. Najprv som bola tuším s N, a hladala som ho.
Bolo také zvláštne šero, ani svetlo ani tma, motali sme sa po uličkách, raz pri nás zastavilo nejaké auto, ale to sme nejak odbili. Vošli sme do domu, tam v jednej miestnosti sedel, velmi sme sa potešili, že sa konečne vidíme... Strih, som v izbe na poschodí a naťahujem sa s matracom (už neviem, či som ho prezliekala alebo premiestňovala v rámci izby).. Strih, som dole pri ňom a odchádzam hore na poschodie, vchádzam do izby a vidím seba, ako sa naťahujem s matracom, chvíľu len tak stojím a pozerám, potom si idem pomôcť..
Strih, som na nejake podivnej viac dimenzovej križovatke plnej tunelov, a snažím sa dostať sa za ním. Viem, že sme sa dohodli kde sa stretneme a viem aj kde mám ísť, ale netuším ako sa tam dostať. Blúdim medzi levelmi tej križovatky, dostávam sa z jedného tunelu von, a tam je absolútna tma. Ešte som aj na zlom leveli, tento je pre cyklistov a peších, a ja som na takých zvláštnych boboch alebo čo, každopádne som mala byť medzi autami. Stretávam tam talianku Juliu, ktorá ma podivné siamské dvojča bez hlavy, len s chumáčom vlasov rastúcim spomedzi ramien, čo vlastne ani nie je siamské, lebo k nej nie je nijak prirastené, ale chodí tak pol metra za ňou... nijak ma to ale neprekvapuje, predsa len, Julia je avandgardný umelec. Ešte sú tam nejakí ľudia, postávajúci pod jediným svetlom široko ďaleko, pýtam sa ich, ako sa dostanem von z tohoto labyrintu a tam kam potrebujem, ale každý pozná iba tú svoju cestu. Tak sa snažím vrátiť tunelom, ktorým som prišla, ale netrafila som, a zviezlo ma to niekam dole a znova von. Svitalo a  predo mnou bola smerová tabula, na ktorej bolo napísané, že Rusko je 8000km rovno.
Strih, som zase naspäť v tme labyrintu tej podivnej križovatky, a netuším, ako sa dostať na tú správnu cestu, ktorá by ma doviedla tam, kde sme sa dohodli, že sa stretneme...

Viac si už nepamätám, len ten pocit čistého zúfalstva, keď som sa zobudila.
Zvláštne, ako si vie mozog poskladať obrazy a zahrávať sa s predstavivosťou a pocitmi

existenčná kríza 1.0.

Čo to preboha robím so svojím životom?
Iste, mám pomerne dobre platenú prácu, v ktorej sa mi črtá aj nejaký ten kariérny rast, mám koníčky, ktoré ma tešia, mám okolo seba fajn ľudí..
A predsa mám pocit, že som sa niekde zasekla a neviem sa pohnúť.
Moje kamošky sa okolo mňa vydávajú, majú mužov, ktorí ich ľúbia, majú alebo čakajú deti, majú domov..
A ja mám jednu izbu, v ktorej nemám dostatok priestoru.
Nemám domov, lebo u rodičov som sa vždy cítila ako v klietke, z ktorej sa mi podarilo ujsť až keď som odišla na školu do Londýna. Domov si predstavujm ako miesto, kde je čkovek spokojný, kde je šťastný a kde je časom šťastný ešte s niekym.
Chcela by som mať domov a chcela by som mať v mojom živote muža.
Nemám domov, a muži sa so mnou len zahrávajú, som pre nich len príjemné chvíľkové rozptýlenie, ktoré ale aj tak nikdy netrvá dlho..

Home is where am I with you.
with whom??

Naivka

Zvláštne, ako vedia ľudia ovplyvňovať ľudí. 

Zvláštne, ako majú ľudia potrebu ubližovať ľuďom.

Zvláštne, ako si vždy poviem, že teraz, teraz to už bude dobré.

Zvláštne, ako som zakaždým ochotná dať niekomu svoju plnú dôveru.

Zvláštne, ako ma vždy niekto nakoniec sklame, ako si nechám ublížiť, 

ako mi klame.

Zvláštne, ako sa vždy snažím vidieť v ľuďoch to dobré, aj keď to tam zrejme nie je.

Zvláštne, ako ľudia uprednostňujú klamstvo pred pravdou.

Zvláštne, ako sa ľudia ani len nesnažia hovoriť pravdu.

Zvláštne,  ako ľudia prestávajú byť ľuďmi.

Ticho

Snažíš sa počúvať 

ticho okolo seba,

no v hlave ti víria neposedné myšlienky,

nápady, idey, otázky a útržky fantázie

víria, narážajú do seba, iskria, burácajú 

a vybuchujú v kakofonickom tornáde obrazov,

odrazov, spomienok a otázok

až sa do popredia tlačí jeden malý obrázok

vystupuje z hmýrivej hmly tvojej mysle

pomaly a precízne

zatláča všetko ostatné do úzadia,

do bolestivého zabudnutia.

Zrazu ti v hlave visí jeden veľký 

obraz

a okolo neho sa rozpreztiera

tak desivé a stiesňujúce ticho.

Ticho z mŕtvych myšlienok 

pripomínajúcich prúžok stúpajúceho dymu

a ty vieš,

že do toho ticha

hádžeš všetku svoju vinu

Fragmenty a útržky ...

... môjho žitia. Bratislava mi asi naozaj prospieva. Mám fajn prácu, aj keď vôbec nesúvisí s tým, čo som študovala, ale tak jesť, platiť nájom, cestovať, kŕmiť mačku a rozmaznávať seba samú z niečoho treba. Mám fakt fajn kolegov, niektorých až super, a asi to tam mám ozaj rada. Práve kvôli tým kolegom. A kvôli tomu, že sa tam môžem smiať. V poslednej dobe, už niekoľko mesiacov, sa smejem fakt často a fakt veľa. Neviem, či som niekedy predtým bola tak v pohode a tak happy len tak zo života, ako som teraz, tohto posledného +- pol roka. Je to super. V práci sa ma kolegovci aj šéfovci pravidelne pýtajú, na čom fičím, že sa mám s nimi podeliť. A ja si fičím len tak, na živote, na drobnostiach a na úplných hlúpôstkach. Lebo môžem. Minule mi kolega povedal, že ja sa s tým mojim smiechom dožijem minimálne 150 rokov. Snáď to tak naozaj aj bude..

Za týždeň má moja ultimátna Soul-mate narodeniny, a ja poletím za ňou do Anglicka. Lebo môžem. Najdrahšia moja, ani nevieš ako strašne sa na Teba teším. Mi to príde ako večnosť, čo sme sa nevideli, a pritom to vlatne nie je až tak dlho.

A za mesiac pôjdem na ďaľsí víkendový výlet. Včera sme sa už naozaj dohodli na dátume a kúpili mi lístky na bus. Nejak tomu stále nemôžem uverť a asi tomu nebudem veriť ešte keď budem vystupovať z busu na mieste určenia. Dúfam, že to bude lepšie ako v mojich predstavách. Aj keď, to čo si predstavujem, je úplne epické, takže vlastne kľudne postačí, ak bude realita rovnaká, ako tie predstavy.

Milujem svoj život.
Lebo môžem

ŠNR

Chcela som dnes fotiť ohňostroj. Vyvrieť sa na balkón s foťákom na statíve, diaľkovým a šálkou teplého čaju. Nemôžem. Mám teplotu a nie som schopná ani ochotná vyliezať kvôli blbému ohňostroju z postele. A tak, posledná fotka roka je takmer rovnaká, ako tá prvá.

iba ten holý strom zrkadliaci sa na hladine je o čosi väčší, a tí rybári tomu dodávajú trochu viac života :)

Tento rok bol pre mňa fajn. Svet sa neskončil, a ani ten môj malý osobný svet neupadal a neupadol do nejake veľkej existenčnej krízy. Naspäť na slovači som rok, a zatial som stále presvedčená, že to bol dobrý krok, vrátiť sa domov. Som zvedavá, kam sa budem ďalej poberať, a či na Slovensku naozaj zostanem...
A ešte novoročné predsavzatie, lebo čo by to bolo za zhrnutie roka, keby neobsahovalo nejaké predsavzatie ;) začat sa znova hýbať, prípadne pohybovať sa rýchlejšie a do viac smerov, otvárať si viac možností.

Štastný celý nadchádzajúci rok prajem :)

Odkedy som sa začala intenzívne venovať foteniu, teda odkedy sa mi do drápkov dostal foťák, to tu celkom zanedbávam. Teraz mi už (našťastie) posledný mesiac a pol fičí Projekt 366 - každý deň odfotit jednu fotku. Chcela som tento projekt urobiť, aby som si vytrénovala pevnú vôľu a sama sebe dokázala, že zvládnem dokončiť ťo som začala, a že sa dokážem sama prinútiť robiť veci, ktoré ma možno nie vždy bavia. Celý ten nápad vznikol tak nejak spontánne 1.1.2012 keď som sa pozrela z okna a utekala pre foťák, lebo ten výhľad a ten scénu kľudu a ticha som proste musela zachytiť. Mala som pocit, že celý svet ešte odpočíva po náročnom Silvestri, ešte bolo vo vzduchu cítiť vybuchnuté ohňostroje, a nikto ešte nič nemusel.

 A tak, inšpirovaná väčšími a lepšími fotografmi ako som ja, som si povedala, že takýto projekt je super spôsob, ako sa naozaj naučiť fotit a ako sa zžiť s foťákom. Takže od 1.1. nosím foťák sebou takmer vždy a takmer všade, neberiem si ho len v prípade, že už je za daný deň domáca úloha splnená a fotka odfotená. Pár krát sa mi stalo, že som zabudla na čas a fotku som odfotila až po polnoci, z ťoho som bola celkom sklamaná a nahnevaná na seba samú, že nezvládam ani takú jednoduchú vec ako je urobiť jednu fotku v priebehu 24 hodín.
Musím sa ale priznať, strašne sa teším, že už len 37 dní a tento projekt sa spolu s týmto rokom skončia. Pretože keď je čo fotiť, alebo ma ovalí múza, je to super. Väčšinou ale nemám ani nápad, ani nemám pocit že je čo odfotiť, a vtedy sa musím nútiť, aby som to celé nevzdala. Teším sa aj na to, že od Nového roka už nebudem musieť brať ohľad na velkosť foťáku a budem môcť nosiť aj malé kabelky :D Ako málo stačí k dievčenskej radosti. Fotiť síce neprestanem, ale už to nebude každý deň (snáď).

Uvedomila som si, že ma ťahá k písaniu len keď sa trápim (samozrejme kvôli chlapom :D) a chcela by som to zmeniť. Takže dúfam, že to tu zase oživím a budem aj viac písať, a hlavne aj keď sa budem tešiť zo života a nie len vtedy, keď budem zase raz nešťastne zaľúbená :).
A možno prejde stránka aj nejakými úpravami vzhľadu, ale to záleží od toho, či ukecám Elfku, ktorá je mimochodom autorkou tohoto úžasného počinu, aby mi to spravila, lebo ja grafiku naozaj nezvládam. Takže mi držte palce. Nech mi Elfka pomôže, nech vydržím fotiť až do konca a nech ma múza navštevuje častejšie :)

Tonight

 My heart is pounding

pounding louder than thunders

inside

and 

around my head

I'm standing in the rain

waiting

Waiting for something

something important

And when the lightning strikes

I don't hear the pounding

anymore

Hradby

Bezmocnosť ma ubíja

naťahujem ruky

v túžbe ešte raz

dotknúť sa

viem, že tam v diaľke

niekde je

zatvorený za hradbami

nedotknuteľnosti

zhrbený

nevrlý

a sám

Dospelá

Vo svetle reflektorov
z tisícov umelých sĺnk
uprostred veľkého mesta
chránim si oči okuliarmi
ktorých sklá
už dávno nie sú
ružové

Nezmysel

Kráčam bosá páperím

Končekmi prstov 

hladím druhý svet

Trochu sa čevenám

s pravidelným dychom

a pri tom len tak

nezmyselne

fúkam snehové bubliny

Varh

Malé šťastie odkvitá
ako posledná ruža na jeseň,
v to pochmúrne sivé ráno
mám pocit, že to všetko bol len sen.

Lupene duše menia sa v prach,
prázdne telo trhá divá zver
a vzduchom sa šíri
tak zvierajúci strach.

Bojím sa nadýchnuť
chladu čo sála z tej druhej strany,
sklené oči nevidia
a nad zmrznutým pustým poľom
krákajú veľké čierne vrany.

Pocity

Hľadím v diaľ a vidím teba

Matne a čiernobielo

Chcem vidieť ostro

Dotknúť sa vône

A cítiť farby

Na duši

Leto

Bolo skvelé.

Plné slnka a smiechu.

Bolo nežné a hrejivé na duši.

Plné nových tvarov a tvárí.

Bolo korenisté a škoricové, 

plné pohľadov a pohladení.

Bolo divoké a vášnivé,

plné šepotu a potu.

Bolo strávené v objatí medveďom.

Plné zvláštných znamení.

Bolo v bozkoch,

plné náhlych vzplanutí.

Bolo jemné,

plné silných pritúlení.

Bolo krátke,

plné vrúcnych zvítaní

a rozlúčení...

Posledné lúčenie,

a ja

s hlavou v smútku 

odchádzam.

Prd v Berlíne

Stojíme s Nage a Nerdom (Nerd nie je nadávka, je to technické označenie toho mladého a perspektívneho muža ktorý sa podujal ísť s nami na tento dobrodružný výlet a robiť nám ochrancu) Alefom v celkom slušne naplnenom berlínskom predpotompnom metre, kde si musíte dvere otvoriť manuálne keď chcete vystúpiť. Tak si tam nevinne stojíme, keď to zrazu príde. Cítim strašne inenzívne grúlenie v bruchu, oči mi lezú z jamiek, už to nevydržím. Hádžem vyedesený pohľad na mojich dvoch druhov, oni kukajú na mňa a nechápu. Zatiaľ. Mám pocit že mi roztrhne bok - nevydržím to a vypúšťam tichý zelený obláčik. Nage s Alefom pochopili a teraz pozerajú vydesene oni na mňa. Zelený plynový obláčik sa nenápadne zväčšuje. Našťastie metro zastavuje a ja ťahám tých dvoch von. Z nástupišťa pozeráme ako sa môj obláčik zvačšil a rozšíril do celého vagóna. Nikto ďaľší z nášho vagóna už nevystúpil. Nikto sa už ani nepohol.

Ešte v ten večer svet obletela správa, že v Berlínskom metre vraždila neznáma látka. bolo to pripísané nejakej teroristickej skupine.... Ďakujem pekne.

Pobrali sme sa opustiť stanicu a pokračovali sme v spoznávaní toho depresívneho mesta. Počas dňa sa všetci poctivo zašívali v práci, a vonku v uliciach sa vyskytoval len pár počernejších. Zrejme tiež turisti. zhodli sme sa, že Berlín trpí hromadnou klaustrofóbiou, alebo nejakou inou fóbiou, ktorá spôsobuje strach z budov blízko pri sebe. Alebo to je nejaký čudný fetiš zameraný na veľké prázdne priestranstvá. Inak sa totiž nedá vysvetliť to zvláštne rozmiestnenie architektúry po celom meste. To je jedna nejaká vraj významná budova, a okolo nej nič. ani park ani nejaké stromky. Proste nič. Potom je nejaká cesta, za ktorou je zase veľké nič, potom budova, ďaľšie nič, potom zase nejaká budova, prípadne pamätník Siegesäule. a zase nič. Celkom milo nás prekvapila existencia sídliska, kde sa dali vidieť 3 paneláky naraz v jednom pohľade bez otáčania hlavy do všetkých svetových strán. Tiež nás potešilo stretnutie rozprávkového deduška a rozpávkovej babičky - tá babička vedela po anglicky.

Každopádne som sa neuveriteľne tešila z návratu do Londýna, mesta plného života. Berlín je podľa mňa Zombiecity. Veď dám sem aj pár fotkes, tak posúďte sami.

 Vlaková stanica a okolo Zem nikoho

 Nejaká budova a Zem nikoho

 budova parlamentu a Zem nikoho

 poetický názov ulice

 Spomínané tri paneláky

 rozprávková babička ovládajuca angličtinu

 tam v diaľke je pamätník Siegesäule, a okolo cesta a Zem nikoho.