Naposledy, keď som sa tešila domov na mačiatka, tešila som sa aj na to, že Ty ma prídeš počkať na letisko.
Tentoraz nie. Tentoraz je všetko inak. Všetko je zle.
Neviem čo ma čaká a neviem do čoho idem.
Už dva dni nosím nejakého bacila a teraz mi je ešte aj zle. Tak nejak ťažko. Snažím sa zbaliť sa nejakým civilizovaným spôsobom, ale nakoniec aj tak len hádžem veci do kufra a potom s ním zápasím pri pokusoch zapnúť ho. Nakoniec sa mi to podarilo, a váha ukázala príjemných 19 kíl, takže mám ešte rezervu, keby som musela niečo prehodiť z príručného.
Posledná noc, tak sa obe snažíme nezaspať. Kecáme a Nage mi ešte napaluje najsamlepšiu a najrockovejšiu muziku na svete.
Aj tak sme nakoniec zaspali.
Ráno o šiestej mi nežne vyzváňa budík pri ušku. Tak rozliepam oči po asi štyroch hodinách čudného spánku.
Je mi zle. Ale vážne že zle. Dúfam, že to návšteva toalety porieši. Neporiešila. Nič sa tam neudialo a mne je stále zle. Bojím sa jesť, tak pijem len vodu. Neskôr zdráhavo zblajznem dve sirupové wafle. Odvoz mám dojednaný na 7:30. O 7:29 mi Nage pomáha zniesť kufre dole schodmi.
7:30. A nič sa nedeje.
O 7:35 volám odvozníkovi, kde sa nachádza. Vraví, že je menšia zápcha a že príde tak do desiatich minút. Trt baraní. 7:47 mi volá, že príde až okolo ôsmej, lebo sa nemóže dostať z tej zápchy. Hmmm ok.. Šak mi to letí až o jedenástej. Takže za minútu osem mi Nage pomáha vyniesť kufre pred dom do krásneho slnečného rána a tam čakáme. A čakáme. A čakáme. Znova mi je zle. A stále čakáme. Občas sa nám pred očami preženie nejaké auto, ale žiadne nezastavuje. Pozerám na hodinky stále častejšie. Ku koncu sa kontrola hodiniek pohybuje v intervale od 10 do 12.5 sekúnd. 8:23. A stále nič. Nikde ani náznak auta. Asi začínam zachovávať paniku. Prvý krát v živote asi naozaj začínam panikáriť.
O 8:25 prichádza veľké auto a čuduj sa svete, ono zastavuje. Waaaaw. Nakladáme kufre, Lúčim sa s Nage, ona mi želá šťastnú cestu, ja jej novú prácu a vela piva a nasadám do auta. Odvozník sa ospravedlňuje, že za to meškanie vážne nemóže, ja naňho hádžem škaredý pohľad a vyrážame.
Celý Londýn trpí zápchou.
Ja trpím panikou. Keď vidím tie masy áut všade naokolo, a vôbec sa nehýbu, vážne sa mi prevracia žalúdok. Napadajú ma divné veci, ako že by bolo fajn, keby aj v taxíkoch mali grcacie sáčky ako sú v lietadle. V lietadle ktoré asi nestihnem. Ešte pomalšie, a ideme dozadu.
Na svetelných tabuliach popri ceste píšu kde všade sú nehody a aké je tam zdržanie. A zo všetkého kričí - Stojíme!!! Ďaleko od letiska. Bez akejkolvek časovej rezervy. A ten kretén za volantom mi ešte hovorí povzbudivé slová ako - slečna pripravte sa na možnosť, že to možno nestihneme... Debil keby si prišiel načas tak ako bolo dohodnuté, keby si hodinu nemeškal, tak všetko stíham v pohode a ešte ani také zápchy by neboli. Keby som sa nebála, že sa pogrcám len čo otvorím ústa, tak by som mu to povedala aj do očí.
Ideme cez nejakú veľmi šialenú križovatku a hádajte čo sa stalo tesne pred nami. Áno. Rovno pred nami sa v strede križovatky krásne bacli dve autá. Ach to je pohľad. Rozbité sklo a pokrčené plechy... Našťastie si vybrali celkom široké miesto, takže sa nám podarí obísť ich. Chvalapánu.
Je niečo po deviatej ráno a ja som stále v aute na ceste na letisko. Moc moc ďaleko. Gatwick ešte nie je ani značený na tabuliach vzdialeností. Lietadlo mi letí o 11:05. 10:25 sa zatvára check in. Krása.
Konečne sa autá okolo hýbu rýchlejšie a umožňujú aj vozítku, v ktorom sedím ísť rýchlejšie.
Na letisko prichádzame o 9:52. Waaaaaaaw. Cestou sa mi vôbec neuľavilo, a ten kreténsky šofér ani nevylezie z auta, aby mi aspoň kufre vyložil. Akože ujo, ono to je vážne ťažké. Počkal, kým si dám veci na chodník a potom si ešte drzo vypýtal 35 libier. Ehm. Po náhľade do peňženky zisťujem, že mám len 33. Kretén vraví že to stačí. Zdráhavo mu tie prachy dávam, a snažím sa nájsť cestu k departures a check in. Padá mi z ruky mikina, je mi teplo a vážne netuším, ktorým smerom sa pobrať. Našťastie ma stiahne menší dav pološialených cestujúcich, tak sa dostávam na koniec nekonečného radu na check in. Celý húf sa hýbe rýchlosťou "tretia odmocnina slimáčieho tempa" km/h.
Takto tam postávam asi 10 minút, keď tetušky začnú volať posledných cestujúcich do Viedne. Aspoň že tak. Už som sa vážne začínala báť, že tam stvrdnem naveky.
Prídem k tetuške a idem dať kufor na pás, keď ona na mňa vybafne, že nemôžem mať dva kufre. Ja jej na to, že ten modrý je príručný a taška, čo mám cez rameno je vonku len kvôli ľahšiemu prístupu k dokladom. Teta sa na mňa slizko usmeje a káže mi dať kufor do meracej mriežky. Poslúchnem. Dám kufor do mriežky a v pohode tam pasuje. Ale trčia kolečká. Teta sa na mňa výťazoslávne pozrie a oznamuje mi, že to tak nemóže byť, že to musím dať ako batožinu a zaplatit to ako NADVÁHU!!!! Zúfalo pozerám na hodinky. Mám 15 minú do ukončenia nástupu do lietadla a zatvorenia brány. Súhlasím so zaplatením, vyberám z príručáku batoh s laptopom, a tetuška mi dáva faktúru na 97 libier. DEVäDESIAT SEDEM!!!!! Štetka!!! To je dva krát drahšie ako samotná letenka!!! Skoro som sa na mieste poskladala do kocky. Beriem faktúru a idem to zaplatiť k okienku oproti, kde sedí už menej slizká teta. S potvrdením o zaplatení, silnou bankovou nevoľnosťou a hmlou pred očami sa vraciam k tej mrche, aby mi konečne zobrala kufor, teda kufre, a dala mi palubný lístok.
Bežím cez celé letisko, a čo ma čaká? No predsa ešte personal check in. Kde je zase masa poološialených cestujúcich. Nejak sa mi podarí preklučkovať pomedzi nich a nejak záhadne rýchlo som za kontrolou. Neriešim a bežím pod prvú tabulu s odletmi, ktorú zbadám, keďže s mojou slepotou vážne nedovidím z tej dialky. Zisťujem že sa mám dostaviť k bráne 28. Samozrejme Murphyho zákon znovu zapracoval, a Brána 28 je tá, čo je najdalej.
Dobieham k bráne a ešte je tam malý hlúčik ludí miznúcich v tuneli. Stihla som to! Ty brďo! Takúto tesnotku už nikdy viac prosím.
S úľavou dopadám na sedadlo v lietadle. Srdce mi mláti až medzi zubami. Aj som zabudla, že mi má byť zle. Iba môj konštantne nízky krvný tlak spôsobuje točenie hlavy a hmlenie pred očami. Ale je mi to jedno. Už sedím v lietadle a už je mi naozaj všetko jedno.
Vo Viedni ma čaká len tatino. V skratke ho oboznamujem s mojimi rannými zážitkami, ktoré predchádzali samotnému letu, a keď sa dopočul o tých 97 librách za kufor, tiež sa skoro poskladal.
Doma sa zvítam s maminou a idem sa pozrieť na mačiatka. Už majú dva týždne a čerstvo rozlepené očká. Pohladím Stellu, vymačkám Mafiu a.....
A kde je Simon??
Tatino sa na mňa vážne pozrie a hovorí, že Simona nemáme. Už týždeň. Vedla na letisku bol ohňostroj a on sa zlakol a ušiel. A vbehol k susedom do záhrady. Záhrady, kde sú dvaja vlčiaci. Vraj ho neroztrhali, iba zakusli. Iba zakusli... Je pochovaný pod čerešňou...
Odpočívaj v pokoji miláčik.
Vo mne budeš živý navždy, pretože si mojou súčasťou...
Že sa to všetko zbehlo práve 16.6., na deň presne 6 mesiacov od obdržania sms, ktorá mi roztrieštila svet, je dúfam len hlúpa náhoda. Dnes je utorok. Aj tá sms prišla v utorok...
Vlaková stanica a okolo Zem nikoho
Nejaká budova a Zem nikoho
budova parlamentu a Zem nikoho
poetický názov ulice
Spomínané tri paneláky
rozprávková babička ovládajuca angličtinu
tam v diaľke je pamätník Siegesäule, a okolo cesta a Zem nikoho.
