ŠNR

Chcela som dnes fotiť ohňostroj. Vyvrieť sa na balkón s foťákom na statíve, diaľkovým a šálkou teplého čaju. Nemôžem. Mám teplotu a nie som schopná ani ochotná vyliezať kvôli blbému ohňostroju z postele. A tak, posledná fotka roka je takmer rovnaká, ako tá prvá.

iba ten holý strom zrkadliaci sa na hladine je o čosi väčší, a tí rybári tomu dodávajú trochu viac života :)

Tento rok bol pre mňa fajn. Svet sa neskončil, a ani ten môj malý osobný svet neupadal a neupadol do nejake veľkej existenčnej krízy. Naspäť na slovači som rok, a zatial som stále presvedčená, že to bol dobrý krok, vrátiť sa domov. Som zvedavá, kam sa budem ďalej poberať, a či na Slovensku naozaj zostanem...
A ešte novoročné predsavzatie, lebo čo by to bolo za zhrnutie roka, keby neobsahovalo nejaké predsavzatie ;) začat sa znova hýbať, prípadne pohybovať sa rýchlejšie a do viac smerov, otvárať si viac možností.

Štastný celý nadchádzajúci rok prajem :)

Odkedy som sa začala intenzívne venovať foteniu, teda odkedy sa mi do drápkov dostal foťák, to tu celkom zanedbávam. Teraz mi už (našťastie) posledný mesiac a pol fičí Projekt 366 - každý deň odfotit jednu fotku. Chcela som tento projekt urobiť, aby som si vytrénovala pevnú vôľu a sama sebe dokázala, že zvládnem dokončiť ťo som začala, a že sa dokážem sama prinútiť robiť veci, ktoré ma možno nie vždy bavia. Celý ten nápad vznikol tak nejak spontánne 1.1.2012 keď som sa pozrela z okna a utekala pre foťák, lebo ten výhľad a ten scénu kľudu a ticha som proste musela zachytiť. Mala som pocit, že celý svet ešte odpočíva po náročnom Silvestri, ešte bolo vo vzduchu cítiť vybuchnuté ohňostroje, a nikto ešte nič nemusel.

 A tak, inšpirovaná väčšími a lepšími fotografmi ako som ja, som si povedala, že takýto projekt je super spôsob, ako sa naozaj naučiť fotit a ako sa zžiť s foťákom. Takže od 1.1. nosím foťák sebou takmer vždy a takmer všade, neberiem si ho len v prípade, že už je za daný deň domáca úloha splnená a fotka odfotená. Pár krát sa mi stalo, že som zabudla na čas a fotku som odfotila až po polnoci, z ťoho som bola celkom sklamaná a nahnevaná na seba samú, že nezvládam ani takú jednoduchú vec ako je urobiť jednu fotku v priebehu 24 hodín.
Musím sa ale priznať, strašne sa teším, že už len 37 dní a tento projekt sa spolu s týmto rokom skončia. Pretože keď je čo fotiť, alebo ma ovalí múza, je to super. Väčšinou ale nemám ani nápad, ani nemám pocit že je čo odfotiť, a vtedy sa musím nútiť, aby som to celé nevzdala. Teším sa aj na to, že od Nového roka už nebudem musieť brať ohľad na velkosť foťáku a budem môcť nosiť aj malé kabelky :D Ako málo stačí k dievčenskej radosti. Fotiť síce neprestanem, ale už to nebude každý deň (snáď).

Uvedomila som si, že ma ťahá k písaniu len keď sa trápim (samozrejme kvôli chlapom :D) a chcela by som to zmeniť. Takže dúfam, že to tu zase oživím a budem aj viac písať, a hlavne aj keď sa budem tešiť zo života a nie len vtedy, keď budem zase raz nešťastne zaľúbená :).
A možno prejde stránka aj nejakými úpravami vzhľadu, ale to záleží od toho, či ukecám Elfku, ktorá je mimochodom autorkou tohoto úžasného počinu, aby mi to spravila, lebo ja grafiku naozaj nezvládam. Takže mi držte palce. Nech mi Elfka pomôže, nech vydržím fotiť až do konca a nech ma múza navštevuje častejšie :)

Tonight

 My heart is pounding

pounding louder than thunders

inside

and 

around my head

I'm standing in the rain

waiting

Waiting for something

something important

And when the lightning strikes

I don't hear the pounding

anymore