Ešte v ten večer svet obletela správa, že v Berlínskom metre vraždila neznáma látka. bolo to pripísané nejakej teroristickej skupine.... Ďakujem pekne.
Pobrali sme sa opustiť stanicu a pokračovali sme v spoznávaní toho depresívneho mesta. Počas dňa sa všetci poctivo zašívali v práci, a vonku v uliciach sa vyskytoval len pár počernejších. Zrejme tiež turisti. zhodli sme sa, že Berlín trpí hromadnou klaustrofóbiou, alebo nejakou inou fóbiou, ktorá spôsobuje strach z budov blízko pri sebe. Alebo to je nejaký čudný fetiš zameraný na veľké prázdne priestranstvá. Inak sa totiž nedá vysvetliť to zvláštne rozmiestnenie architektúry po celom meste. To je jedna nejaká vraj významná budova, a okolo nej nič. ani park ani nejaké stromky. Proste nič. Potom je nejaká cesta, za ktorou je zase veľké nič, potom budova, ďaľšie nič, potom zase nejaká budova, prípadne pamätník Siegesäule. a zase nič. Celkom milo nás prekvapila existencia sídliska, kde sa dali vidieť 3 paneláky naraz v jednom pohľade bez otáčania hlavy do všetkých svetových strán. Tiež nás potešilo stretnutie rozprávkového deduška a rozpávkovej babičky - tá babička vedela po anglicky.
Každopádne som sa neuveriteľne tešila z návratu do Londýna, mesta plného života. Berlín je podľa mňa Zombiecity. Veď dám sem aj pár fotkes, tak posúďte sami.
Vlaková stanica a okolo Zem nikoho
Nejaká budova a Zem nikoho
budova parlamentu a Zem nikoho
poetický názov ulice
Spomínané tri paneláky
rozprávková babička ovládajuca angličtinu
tam v diaľke je pamätník Siegesäule, a okolo cesta a Zem nikoho.
