Nezmysel

Kráčam bosá páperím

Končekmi prstov 

hladím druhý svet

Trochu sa čevenám

s pravidelným dychom

a pri tom len tak

nezmyselne

fúkam snehové bubliny

Varh

Malé šťastie odkvitá
ako posledná ruža na jeseň,
v to pochmúrne sivé ráno
mám pocit, že to všetko bol len sen.

Lupene duše menia sa v prach,
prázdne telo trhá divá zver
a vzduchom sa šíri
tak zvierajúci strach.

Bojím sa nadýchnuť
chladu čo sála z tej druhej strany,
sklené oči nevidia
a nad zmrznutým pustým poľom
krákajú veľké čierne vrany.

Pocity

Hľadím v diaľ a vidím teba

Matne a čiernobielo

Chcem vidieť ostro

Dotknúť sa vône

A cítiť farby

Na duši

Leto

Bolo skvelé.

Plné slnka a smiechu.

Bolo nežné a hrejivé na duši.

Plné nových tvarov a tvárí.

Bolo korenisté a škoricové, 

plné pohľadov a pohladení.

Bolo divoké a vášnivé,

plné šepotu a potu.

Bolo strávené v objatí medveďom.

Plné zvláštných znamení.

Bolo v bozkoch,

plné náhlych vzplanutí.

Bolo jemné,

plné silných pritúlení.

Bolo krátke,

plné vrúcnych zvítaní

a rozlúčení...

Posledné lúčenie,

a ja

s hlavou v smútku 

odchádzam.

Prd v Berlíne

Stojíme s Nage a Nerdom (Nerd nie je nadávka, je to technické označenie toho mladého a perspektívneho muža ktorý sa podujal ísť s nami na tento dobrodružný výlet a robiť nám ochrancu) Alefom v celkom slušne naplnenom berlínskom predpotompnom metre, kde si musíte dvere otvoriť manuálne keď chcete vystúpiť. Tak si tam nevinne stojíme, keď to zrazu príde. Cítim strašne inenzívne grúlenie v bruchu, oči mi lezú z jamiek, už to nevydržím. Hádžem vyedesený pohľad na mojich dvoch druhov, oni kukajú na mňa a nechápu. Zatiaľ. Mám pocit že mi roztrhne bok - nevydržím to a vypúšťam tichý zelený obláčik. Nage s Alefom pochopili a teraz pozerajú vydesene oni na mňa. Zelený plynový obláčik sa nenápadne zväčšuje. Našťastie metro zastavuje a ja ťahám tých dvoch von. Z nástupišťa pozeráme ako sa môj obláčik zvačšil a rozšíril do celého vagóna. Nikto ďaľší z nášho vagóna už nevystúpil. Nikto sa už ani nepohol.

Ešte v ten večer svet obletela správa, že v Berlínskom metre vraždila neznáma látka. bolo to pripísané nejakej teroristickej skupine.... Ďakujem pekne.

Pobrali sme sa opustiť stanicu a pokračovali sme v spoznávaní toho depresívneho mesta. Počas dňa sa všetci poctivo zašívali v práci, a vonku v uliciach sa vyskytoval len pár počernejších. Zrejme tiež turisti. zhodli sme sa, že Berlín trpí hromadnou klaustrofóbiou, alebo nejakou inou fóbiou, ktorá spôsobuje strach z budov blízko pri sebe. Alebo to je nejaký čudný fetiš zameraný na veľké prázdne priestranstvá. Inak sa totiž nedá vysvetliť to zvláštne rozmiestnenie architektúry po celom meste. To je jedna nejaká vraj významná budova, a okolo nej nič. ani park ani nejaké stromky. Proste nič. Potom je nejaká cesta, za ktorou je zase veľké nič, potom budova, ďaľšie nič, potom zase nejaká budova, prípadne pamätník Siegesäule. a zase nič. Celkom milo nás prekvapila existencia sídliska, kde sa dali vidieť 3 paneláky naraz v jednom pohľade bez otáčania hlavy do všetkých svetových strán. Tiež nás potešilo stretnutie rozprávkového deduška a rozpávkovej babičky - tá babička vedela po anglicky.

Každopádne som sa neuveriteľne tešila z návratu do Londýna, mesta plného života. Berlín je podľa mňa Zombiecity. Veď dám sem aj pár fotkes, tak posúďte sami.

 Vlaková stanica a okolo Zem nikoho

 Nejaká budova a Zem nikoho

 budova parlamentu a Zem nikoho

 poetický názov ulice

 Spomínané tri paneláky

 rozprávková babička ovládajuca angličtinu

 tam v diaľke je pamätník Siegesäule, a okolo cesta a Zem nikoho.

Sen

Tiché gestá a dotyky

Slová nie sú potrebné

Splynutie dvoch vesmírov

a prechod do iného sveta

Kde čas nehrá rolu

zastavil sa pre túto chvíľu

A ja sa vnáram do modrých hlbín

Tvojej duše

Svet a čas neplynie

Milujem tú modrú 

Hlboko v Tvojom vesmíre

nie som stratená

Je tam aj môj vesmír

a Ty mi to dovolíš

Dovolíš mi prísť

a nestratit sa...

dovolíš mi znovu povedať Ti

ďakujem...

A ráno sa zobudiť v Tvojom objatí...

Pár hodín a tisíc kilometrov...

Všetko to zbehlo rýchlo. Až moc rýchlo. hlavne posledné týždne. Kopa prázdna, keď sa všetko zlievalo do jednej neforemnej chvíle, z ktorej si pamätám len útržky. Možno preto, že to bolo všetko rovnaké. A možno preto, že si to nechcem pamätať... A potom neskôr aj kopa písania. Behom pár dní som napísala tri práce, nad ktorými by som inak sedela týždne. Zistila som, že na napísanie kritiky asi 200 stranovej knihy stačí prečítať len prvé dve kapitoly, že na napísanie 1200 slovnej kritiky článku mi nestačí limit 1200 slov, že na napísanie práce o fungovaní súdov nepotrebujem použiť tie chabé poznámky, čo som mala zo súdov, pretože mám nesmierne dobrú pamäť... No čo, musím sa sama pochváliť, keď ma nikto iný nepochváli..

Zistila som, že v škole stačí byť tri dni a potom sa človek môže dva týždne ulievať tisíc kilometrov od školy. Všetko čo na to treba je aspoň priemerný herecký talent a dobré stvárnenie poctivého študenta. To som zvládla nadmieru dobre. Skoro som tomu uverila aj ja sama. Ale hlavne že profáci uverili. OK good bye a vidíme sa na teste o dva týždne. 

Medzitým som ešte stihla vlastnú rozlúčkovú párty. Jedno z mála svetlých miest v poslednej dobe - už nebudem pracovať na tom mieste. Už ma nebudú buzerovať za to, čo som ja neurobila. a Hlavne ma už nikto nikdy neosloví "Ruby".  Bože za toto by som tomu kreténovi nakopala  - veď viete čo. Nemohla som len preto, že by mi neprišla potom výplata. Kripel z kuchyne to dopracoval až na hlavného manažéra. Lenže kripel nevie ako jednať s luďmi. nie som jediná, kto má chúťky kopnúť ho do holene. Lenže ja už nemusíííííííííííííííííííííííííím. Heč. 

Takže. Tá párty. oblečená a namalovaná vyrážam. Pred vstupom do podniku nasadzujem úsmev. Šokplán nemá chybu. Do práce som sa zásadne nemalovala, a keďže ma tam aj dosť srali, tak som sa tam ani moc neusmievala. Takže teraz mám na sebe ten úúúúžasný fialový topík s holým chrbtom, full make-up, rozpustené vlasy a usmievam sa. A samozrejme hneď sa dostavil aj žiadaný efekt - nikto ma nespoznáva. Mehehehe. Dokonca aj Kripel kuká jak puk, a zabudol aj na to debilné "ou haj Ruby". bleh. A potom som dala dole sveter a všetkým sa vyroloval jazyk. Ten kus látky so šnúrkami cez chrbát urobil svoju prácu. 

Bavila som sa. Fakt som sa bavila. Chvíľu. DJ žabiak hral len to, čo mám rada ja, pretože to bola moja noc. Občas, keď som pracovala, som ho chodila otravovať, že chcem nejakú pesničku (Bon Joviho), ale nemohol to hrať, pretože tam sa hrá len house, R&B, techno a podobné sračky. Ale v utorok večer to bola moja noc a teda aj moja hudba, ako žabiak povedal. A potom začal hrať makarenu a povedal že ju mám odtancovať na stoličke. A tak som sama v strede parketu tancovala makarenu. A bolo to super... A po zhliadnutí fotiek a videa asi aj tak nikto neuverí, že nepijem alkohol.. ale mne je to fuk. 

Z párty som sa pobrala tesne po jednej hodine rannej, pretože som vážne potrebovala dopísať tú esej, keďže som ju mala v stredu odovzdať. Prišla som domov a Krpec ešte nespala. Tiež dokončovala esej. Tak sme hodili reč, opísala som jej priebeh párty a ona sa potom pobrala spať. A ja som sa zdekvala aj s kompom na chodbu, aby mohla v pohode spať. Nechcelo sa mi ísť o tri poschodia nižšie do obývačky. Tak som zostala sedieť na chodbe nad schodami. A esej som úspešne dokončila.

Po necelých štyroch hodinách spánku leziem z postele, ďakujem svojej zásadovosti, že sa nebudím s opicou, a prášim do školy na prvý workshop. Tam zisťujem, že som trúba. Zle som si pozrela rozvrh a som tu o pol hodiny skôr. Som mohla viac spať. Safra. No čo. Idem teda splašiť kávu a niečo do úst, pretože sa mi už začínal tráviť žalúdok zvnútra. Nachádzam učebňu, kde strávim najbližších pár hodín a prekvapivo zisťujem, že som tu prvá a učebňa ešte zamknutá. No čo už. Elegantne odhadzujem batoh a zvalujem sa na zem, púšťam sa do bagety a do kávy. A nadávam, lebo tá kofeínová mrcha je horúca ako prasa a ja som si spálila moje nežné ústočká. Pomaly začínajú prichádzať ďalší ludia, a kukajú na mňa úbohú, psrkajúcu a nadávajúcu. Nerozumejú mi. Cvhála pánu. Fucking hot coffee - vysvetlujem nevinne.

Workshop trval kratšie než sa predpokladalo, a tak som ušetrený čas venovala Nine. tá mi na oplátku venovala úžasné rozlúčenie: "Go! Go home! I don´t wonna see you next two weeks! You have to enjoy that time :) " kopancu do zadku som sa úspešne vyhla a pelášila som domov. Potrebovala som sa ešte pobaliť. 

Spakovala som sa v priebehu desiatich minút, lúčim sa s Nage a s Krpcom a púšťam kufor dole schodmi. 

Idem domov... na chvíľku...

Je tu strašná zima ale ten pohlad z okna stojí za to. Biela rozprávka...

A v izbe nachádzam veci čo si mi dal, a čo mi dala Tvoja mama...

Rozprávka bez princa...