Nedeľa podvečer a VIPfm sa už pomaly chystá na cestu do svojho mesta. A ja robím všetko možné, aby som ho ešte chvíľku zdržala, ešte o chvíľku dlhšie bola s ním.
- ... tak poď somnou.
povie zrazu, už trochu nervózne, lebo nechce ísť po tme.
V tej chvíli mi zasvietia oči a asi behom sekundy mám zbalené všetko čo potrebujem aby som prežila 4 dni. Len tak mimochodom informujem rodičov o zmene plánu a už aj sadáme s drahým na motorku. Rodičia sa nestačia čudovať. A nestačia ani protestovať. Mama mi len stihne popriať šťastnú cestu, nech si na seba dávame pozor a už si to aj šinieme po diaľnici na Bratislavu. Sme napakovaní tak na divoko - keďže to, že pôjdem aj ja, bolo neplánované, batoh má na chrbte aj on aj ja.
Všetko je v pohode. Valíme si to 130, prechádzame už okolo Červeníku - asi polovica cesty za nami. A zrazu TRÉÉÉSK!! A ja cítim ako som schytala pecku do chrbta a cítil to aj Drahý, ako ma doňho hodilo. okamžite schádzame na krajnicu, zastavujeme a zisťujeme čo sa stalo.
Vybuchol mi batoh. Teda predná časť batohu. Tá časť, v ktorej bolo oblečenie a kľúče od domu, to prežila. ale zvyšok boli len ohorené franforce látky a umeliny - to bol ešte pred chvíľou zips.
Pomaly sa spamätávam a uvedomujem si, že tam, kde je teraz diera som mala krémy, zubnú kefku, deodorant... a mobil. SAKRA!! Mobil!
Deodorant bol sprayový - asi sa mu nepáčilo to množstvo otrasov a to, že je tak blízko nad výfukmi. Tak jednoducho vybuchol.
Preložili sme veci, čo prežili, do jeho batohu a môjho malého batôžku.
Drahý súhlasí, že sa vrátime a pohladáme aspoň ten mobil - možno to prežil.Hňeď za Červeníkom je výjazd z dialnice. Mysleli sme, že sa vrátime cez Červeník smerom na Piešťany, a že pred ním bude opäť prípojka na dialnicu. Žiadna prípojka tam nie je. Takže už asi hodinu blúdime po dedinkách po tme. Na dialnicu sa zase dostávame až niekde za Leopoldovom. Vôbec netuším, ako sme sa tam dostali.
Znova sa blížime k Červeníku. Spomalujeme. Niekde pri odbočke na pumpu to predtým buchlo. Zastavujeme a hľadáme v tráve. Vidíme pozostatok mojej zubnej kefky a nachádzam moje čistiace mlieko. Síce dosť osmahnuté, ale inak nepoškodené. Mobil však nenachádzame.
Zvyšok cesty potláčam slzy a bolí ma chrbát. Ten výbuch bola riadna šleha.
Konečne prichádzame k nemu domov, kde nás už netrpezlivo očakáva drahého mamina. Oboznamujeme ju s naším čerstvým zážitkom. Potom mi teta dáva jej mobil, aby som zavolala rodičom čo sa stalo. Naši si najprv myslia, že si z nich robím srandu a že to nie je vtipné. Vtipné to je. Nepoznám nikoho, kto prišiel o mobil keď mu vybuchol batoh na chrbte. Takéto haluze sa môžu stať len a len mne.
Ak ste šli minulý týždeň po dialnici Žilina - Bratislava a videli ste kúsok za benzínkou Červeník (smerom na Bratislavu) o pätník opretý ohorený a ďeravý oranžovo-čierno- biely batoh, tak to bol môj.
