10. júl 2007
Asi 5 hodín ráno. Sedíme so Stresorkou naložené v generálnom tanku, smer Viedeň, Schwechatt. Okolo nášho tanku sa vlečie taká príjemná mliečne biela hmla a k tomu tak krásne mrholí. Super počasie na cestovanie. Stresorka má zrejme cestovnú horúčku, teší sa ako malé decko. Mne sa chce spať a generál sa každú chvíľu pýta, či mám všetko zbalené, či som nič nezabudla a či mám všetko...
- A prídu pre vás na letisko?
- A bývanie teda máte zabezpečené?
- ...
Generál sa nás asi niečo pýta, preberám sa z polospánku niekde uprostred toho nevinného výsluchu. Už sme vraj na letisku. Vysúkam sa z tanku a vonku ma osvieži to príjemné kropenie, čo sa s nami vlieklo celú cestu, pokial sa dobre pamätám. Chcem sa poobzerať a uvedomujem si, že nevidím. Takže tá hmla neobkolesuje len náš tank. Ona okupuje aj letisko. Ktovie, čo si o nej myslia piloti. A možno sa im v nej dobre lieta. A príjemne pristáva. Veď je to vlastne len obláčik, na tie sú piloti zvyknutí.
Vyložili sme kufre z tanku a generál ide zaparkovať. Ja so Stresorkou sa zatiaľ ideme postaviť do tej asi dvojkilometrovej rady na check in. Ja sa znovu podávam únave a sadám na kufor. Pomaličky sa posúvame vpred – ešte pomalšie a cúvame. Stresorkina cestovná horúčka začína nadobúdať nové rozmery. To dievča si konečne začína plne uvedomovať, že za chvíľu prvýkrát v živote sadne do lietadla. Čo sadne, ona tým lietadlom aj poletí.
Asi 5 hodín ráno. Sedíme so Stresorkou naložené v generálnom tanku, smer Viedeň, Schwechatt. Okolo nášho tanku sa vlečie taká príjemná mliečne biela hmla a k tomu tak krásne mrholí. Super počasie na cestovanie. Stresorka má zrejme cestovnú horúčku, teší sa ako malé decko. Mne sa chce spať a generál sa každú chvíľu pýta, či mám všetko zbalené, či som nič nezabudla a či mám všetko...
- A prídu pre vás na letisko?
- A bývanie teda máte zabezpečené?
- ...
Generál sa nás asi niečo pýta, preberám sa z polospánku niekde uprostred toho nevinného výsluchu. Už sme vraj na letisku. Vysúkam sa z tanku a vonku ma osvieži to príjemné kropenie, čo sa s nami vlieklo celú cestu, pokial sa dobre pamätám. Chcem sa poobzerať a uvedomujem si, že nevidím. Takže tá hmla neobkolesuje len náš tank. Ona okupuje aj letisko. Ktovie, čo si o nej myslia piloti. A možno sa im v nej dobre lieta. A príjemne pristáva. Veď je to vlastne len obláčik, na tie sú piloti zvyknutí.
Vyložili sme kufre z tanku a generál ide zaparkovať. Ja so Stresorkou sa zatiaľ ideme postaviť do tej asi dvojkilometrovej rady na check in. Ja sa znovu podávam únave a sadám na kufor. Pomaličky sa posúvame vpred – ešte pomalšie a cúvame. Stresorkina cestovná horúčka začína nadobúdať nové rozmery. To dievča si konečne začína plne uvedomovať, že za chvíľu prvýkrát v živote sadne do lietadla. Čo sadne, ona tým lietadlom aj poletí.
Konečne sa po polhodinovom čakaní dostávame aj my na radu a máme jedinečnú možnosť zhliadnuť tetušku v uniforme a odovzdať jej naše kufre. Ona nám za ne dá letenky a palubné lístky. Nádhera. S narvaným batohom na chrbte, ktorý sa tvári ako moja príručná batožina, ťahám Stresorku na personal check in.
- A ako tam trafíme?
- Čo keď zablúdime a nestihneme lietadlo?
- Čo budeme potom robííííííííííííííííííť?
- Čo keď to odletí bez nás?
- Hííííííííííííííííííííííí čo budeme robíííť??
Toto, ako neskôr zistím, je jedna z jej najobľúbenejších otázok.
-A ako vlastne vieš, kade máme ísť??
Tak táto otázka ma zabila. Pomaly zastavím a dívam sa na ňu
-Šak ..podla šípok...
Odpovedám s jemne nechápavým výrazom, nie som si istá či tú otázku myslela vážne. Podla toho ako sa začala so záujmom obzerať súdim, že to myslela vážne.
Prichádzame k ďalšiemu stanovisku – personal check in, a aj tu je rada ako prasa... Takže músíme spomaliť naše superrýchle tempo takmer na nulu.
Po pár minútach, ktoré mi prišli skoro ako večnosť, sa konečne dostávam do tesnej blízkosti toho fešného uja v uniforme.
- Slečna máte v tom batohu nejaké tekutiny?
- Hm.. čo ja viem.. je krém tekutina?
Strelím len tak zo žartu. Ale nejak sa nikto nesmeje. Naopak, všetci v mojom širokom okolí stíchli, zdesene na mňa pozerajú a niektorí na mňa dokonca aj ukazujú. Nechápavo sa obzerám okolo seba a docvakne mi to. Niekedy som určite niekde čítala, že nič také ako krém na palubu nesmie...
-Tak ukážte batoh slečna..
Že sa zrovna ten feši spamätal ako prvý. Nasadzujem nevinný a mierne priblblý úsmev – výraz pravej blondíny, a pomaly otváram batoh... a z batohu pomaly začínajú vykúkať denný krém, nočný krém, čistiaca voda, čistiace mlieko... a všetka moja kozmetika, lebo sa mi to nejak nezmestilo do kufra.
-No ale slečna, to tu budete musieť všetko nechať...
Feši ani brvou nemihol, keď ma oboznámil so skutočnosťou, že všetku moju drahúúú kozmetiku mám nechať na letisku. Môj perfektne nacvičený výraz pravej blondíny sa v sekunde mení a na tvári sa mi zračí číre zdesenie ktoré je v ďalšej sekunde nahradený výrazom ranenej labute. (každopádne pantomíma mi ide dobre :) ) Ranená labuť zrejme obmäkčila ujove srdce -
-Alebo si to móžete odniesť na batožinový check in.
V tej chvíli sa mi tvár rozjasnila, ale hneď som sa zase spamätávam a udržiavam ranenú labuť nažive.
-To naozaj..??
-No jasné..
A už mi aj tíska do ruky nejaký papier, ktorý mám potom ukázať keď dám odbaviť ten batoh. Schmatnem papier, zatváram batoh, a už už sa rozbieham smerom späť na odbavovanie batožín, keď sa zrazu Stresorka preberá z tranzu.
-Lillaaaa ja ťa zabijeeeeem, my to kvóli tebe nestihnemeee!!! Čo budeme robiiiiť??
-aaaale čo by sme nestihli. Do ukončenia nástupu zostáva ešte tak 40 minút, čo plašíš?
-A vieš kolko nám trvala cesta seeeem? Póóóól hodinu. Póóól hodinu sme sa sem trepali, a ty teraz pójdeš naspäť a zase sem. To nestíhame!!! Ja ťa zabijem, ono nám to uletí.. čo budeme robííííť???
Posledné slová počujem už dosť tlmene, prehlušuje ich dupot mojich nôh a zrejme aj tlkot môjho srdca počuje celé letisko.
Niekedy počas toho behu som odovzdala nejakému rozmazanému flaku batoh a už dobieham naspäť na personal check in, kde sa na mňa škerí nejeden feši v uniforme a Stresorka ma zdrapí a ťahá nevedno kam a ja sa snažím nájsť stratený dych. Stihla som to za 25 minút. Očividne som prekonala svetový rekord v behu cez letisko a nikde žiadni gratulanti. To čóó? A Stresorka mi ešte aj nadáva.
Dostávame sa k bráne neviemakéčíslo a zisťujem, že vôbec nie sme posledné, ako Stresorka vravela. Pred nami je ešte hlúčik ľudí a za nami dobiehajú ďaľší a všetci sa ryjú. Ako Židia do neba.
Stresorka podlieha davovej psychóze a ryje sa spolu s ostatnými. Musím ju brzdiť, ale nedarí sa mi. Dav nás unáša do lietadla. Sranda ani nemusím hýbať nohami, stačí sa niekoho zachytiť a už sa aj ocitám v lietadle. Podľa palubných lístkov nachádzam naše sedadlá a s úsmevom z nich vyháňam dvoch tmavších spoluobčanov. Tí úplne bez protestov a bez nadávok odchádzajú a ja sa tvárim, že tie reči o blonďavej rozmaznanej kurve som vóbec nepočula.
Konečne všetci pasažieri sedia a letušky nám redvádzajú vtipnú pantomímu, z ktorej máme pochopiť, ako si správne zapnúť pásy, kde nájdeme kyslíkové masky, kde sú núdzové východy.
napokon si sadajú aj letušky, smutné, že im nikto za ich skvelý výkon netlieska, a lietadlo sa dáva do pohybu. Ako naberáme rýchlosť, graduje aj Stresorkina panika a absolútny vrchol dosahuje, keď sa odlepíme od zeme a dostávame sa do jemnej turbulencie. To čo Stresorka v týchto chvíľach robí, sa ani nedá opísať. Len môžem povedať, že zachováva skvelú paniku, ktorá čochvíľa zachváti celé lietadlo. Keď sa dostávame nad oblaky, lietadlo sa prestáva triasť a Stresorka sa zázračne ukľudňuje.
Tlačíme tváre na malé okienko a obdivujeme tú nebeskú krásu. Stresorke sa zrazu rozjasňuje tvár,
- Moja segra to furt hovorí, že aj keď je vonku hnusne, zima, leje a fúka, tak nad oblakmi aj tak vždy svieti slnko...
Má pravdu...
Po asi hodine civenia z okienka začíname klesať. Ako prechádzame cez oblaky, lietadlo sa znova dostáva do turbulencie a Stresorka znova spúšťa paniku. Už sa ani nesnažím ukľudniť ju, aj tak by to bolo zbytočné. Ľudia v celom lietadle postupne tíchnu, až je počuť iba Stresorku. Našťastie, skôr než sa panika stihne rozšíríť, dotýkame sa kolesami zeme a začíname spomaľovať. Keď lietadlo zastaví, ozýva sa pilot a ľudia tlieskajú. A ja rozmýšľam, či tlieskajú pilotovi za to, že s nami niekam nečapol, alebo Stresorke za jej výkon. Neviem.. Hrnieme sa z lietadla a znovu sa nechávame unášať davom.
Sme v Hamburgu. Za necelú hodinu nám to letí do Manchestra. Dovtedz nemáme nič na práci, len čakať.
- Híííííí Lillaaaaa, a čo keď nám stratia batožinúúú? Čo budeme potom robíííť?
- Aaaale prsím ťa, prečo by nám strácali batožinu?
pýtam sa jej so stoickým kľudom, a ona stále mele o tom, že ona čítala, že je to dosť bežné a dokonca pravdepodobné. A oveľa pravdepodobnejšie, ak cestujúci letia s prestupom, tak ako teraz my. Darmo jej vysvetľujem, že nemajú prečo stratiť naše bágle, pretože sme sa odbavili dosť skoro.
Po asi hodine sa znova tlačíme do lietadla, zas všade naokolo vládne davová psychóza. Že to tých ľudí ešete neomrzelo.
Stresorka pri štarte aj pristávaní znova dokazuje, že panikáriť je jej hobby.
V Manchestri čakáme na kufre len chvíľu. Len ten môj batoh nejak neprichádza. Skoro všetci ľudia z nášho lietadla už odchádzajú, s nami tu čaká ešte pár nešťastlivcov, ktorí sa zrejme odbavovali medzi poslednými.
Vidím pána v žltej veste, tak sa za ním rozbehnem, pýtam sa, či nevidel môj oranžový batoh. Visel na ňom plyšový lev. Nevidel.
- Hm, tak ja asi nemám batoh...
- A to hovoríš tak kludne? čo si v ňom mala??
Stresorka panikári aj za mňa.
- No šak všetku kozmetiku a spodné prádlo... Poď ideme to ohlásiť na stráty a nálezy.
- Počkaj ale šak nemóžeš byť taká kludná. Šak nemáš batoh..
Pri okienku vypisujem formulár a potom ťahám Stresorku von. Tá stále nedokáže pochopiť, ako je možné, že som taká v pohode, či si vôbec uvedomujem, že v tom batohu mám všééétko spodné prádlo... Uvedomujem.
Batoh prišiel o tri dni. Bez toho plyšového leva.
