Lilla

Boj

2011-02-04T20:05:00.003Z

hrabala som sa v starych veciach a nasla som jednu moju starsiu...

Dve víly ti cestu skrížili
Život tvoj
celkom ti zmenili.
Tej prvej svoj život si
venoval
Keď druhá zjavila sa
Dušu si jej
upísal.
S tou prvou necítiš už nič
len chlad.
Pri druhej ťa zžiera
po dotyku hlad.
Prvú trápiš
Nechceš už s ňou
vstať
Druhá trápi teba
a nedáva ti
spať.
Smútok, výčitky a
túžby
Sa bijú v tebe
Nevieš ako uniknúť im
Nezostáva ti než
čakať
Kým prídeš zas
k sebe.

I wish..

2010-09-03T00:55:00.007+01:00

Raz sa na jednom fóre objavila slovensko anglická báseň. Niekto sa k tomu vyjadril, že by to bolo super, keby sa tie slovenské a anglické časti rýmovali.

Pri počúvaní tohoto skvostu, a pri všetkých asociáciach, ktoré vo mne tá pesnička vyvolala, som sa rozhodla, že to skúsim.

Pocity halí tmavý dym

Oh how beautiful a dream

Možno raz

It possibly was

Nočné mory opustia ju

Oh how I would like to tell you

Dúfa v nejaký silný zlom

But I’m standing here alone

A znova ju odnáša snový vír

Oh how I wish you were here

Hradby

2010-05-17T17:36:00.003+01:00

Bezmocnosť ma ubíja

naťahujem ruky

v túžbe ešte raz

dotknúť sa

viem, že tam v diaľke

niekde je

zatvorený za hradbami

nedotknuteľnosti

zhrbený

nevrlý

a sám

Dospelá

2010-05-03T12:19:00.005+01:00

Vo svetle reflektorov
z tisícov umelých sĺnk
uprostred veľkého mesta
chránim si oči okuliarmi
ktorých sklá
už dávno nie sú
ružové

Ostrov

2010-03-10T20:25:00.006Z

Odvraciam tvár a

klopím viečka

len aby som znovu a znovu

videla

tie planúce oči

ako mantru opakujem

tie dve slová

občas ich obmieňam

ich význam

sa však nemení

buď zdravý, buď zdravý, buď zdravý

a s vlnami

ich posielam

na Ogýgiu

pre mňa už navždy

stratenú

Letting go

2010-02-16T14:58:00.004Z

The hardest thing is to let go. completely and entirely. Let go the hope, let go the memories. Let go the feelings.

I'm trying. Trying to let go everything... trying without real succes. The hope is still here, the memories are still clinging on my mind. And on my soul...

Please, please, don't forget me...

možno

2010-02-03T23:43:00.005Z

Pomaly zbieram veci a hádžem ich do kufra... snažím sa tešiť sa... ale mám pocit, že toto bude naposledy.

Povedal, že to nemá zmysel... ale keď to hovoril, objímal ma...

Všetky tie smutno-krásne paradoxy sa mi vryli hlboko do pamäte. A do duše.

Možno sa mýlim, a môj svet je stále krásny, iba to tak teraz nevyzerá. Ale asi skôr nie. Zase...

Rezignujem. Vzdávam všetky pokusy o komunikáciu, všetky tie chabé pokusy, po ktorých nedostanem odpoveď. Rezignujem na ticho, odovzdávam sa prázdnu.

Nevzdávam sa nádeje. Neviem prečo. Asi by som mala. Bolo by to jednoduchšie...

Nie všetko, čo nás teší, musí mať nejaký zmysel. A možno je ten zmysel práve v tom, že to teší...

Všetko najlepšie...

Nezmysel

2009-12-20T23:55:00.001Z

Kráčam bosá páperím

Končekmi prstov

hladím druhý svet

Trochu sa čevenám

s pravidelným dychom

a pri tom len tak

nezmyselne

fúkam snehové bubliny

Varh

2009-11-06T12:11:00.005Z

Malé šťastie odkvitá
ako posledná ruža na jeseň,
v to pochmúrne sivé ráno
mám pocit, že to všetko bol len sen.

Lupene duše menia sa v prach,
prázdne telo trhá divá zver
a vzduchom sa šíri
tak zvierajúci strach.

Bojím sa nadýchnuť
chladu čo sála z tej druhej strany,
sklené oči nevidia
a nad zmrznutým pustým poľom
krákajú veľké čierne vrany.

Blue

2009-10-23T22:15:00.006+01:00

I want to have someone at my side
someone
who'll show me the world's wide
who'll still all my stupid fears
who'll understand my so personal miseries
who won't question my tears
who'll hug me and make me feel the ease
who'll give me that so releasing kiss

but I'm alone and know how the blue feels

Pocity

2009-09-10T23:56:00.001+01:00

Hľadím v diaľ a vidím teba

Matne a čiernobielo

Chcem vidieť ostro

Dotknúť sa vône

A cítiť farby

Na duši

Leto

2009-09-05T15:38:00.004+01:00

Bolo skvelé.

Plné slnka a smiechu.

Bolo nežné a hrejivé na duši.

Plné nových tvarov a tvárí.

Bolo korenisté a škoricové,

plné pohľadov a pohladení.

Bolo divoké a vášnivé,

plné šepotu a potu.

Bolo strávené v objatí medveďom.

Plné zvláštných znamení.

Bolo v bozkoch,

plné náhlych vzplanutí.

Bolo jemné,

plné silných pritúlení.

Bolo krátke,

plné vrúcnych zvítaní

a rozlúčení...

Posledné lúčenie,

a ja

s hlavou v smútku

odchádzam.

in time

2009-08-26T12:43:00.002+01:00

You feel so strange
You feel so empty
Your soul is stolen
Your heart is cold

In this dark time of the night…

You cannot sleep
You cannot see
You can just feel
The strange cold touch

In this dark time of the night…

You want to scream
But you can’t breath
You feel the stream
Of the shadows

In this dark time of the night…

You hope for dawn
You know
You cannot live
But you can’t die
You can just linger
Between world and ‘there’
Till the warm hand
Reach to you

In the light time of the day…

Adrenalín a panika... Panika a panika... a adrenalín

2009-06-22T16:58:00.014+01:00

Naposledy, keď som sa tešila domov na mačiatka, tešila som sa aj na to, že Ty ma prídeš počkať na letisko.

Tentoraz nie. Tentoraz je všetko inak. Všetko je zle.

Neviem čo ma čaká a neviem do čoho idem.

Už dva dni nosím nejakého bacila a teraz mi je ešte aj zle. Tak nejak ťažko. Snažím sa zbaliť sa nejakým civilizovaným spôsobom, ale nakoniec aj tak len hádžem veci do kufra a potom s ním zápasím pri pokusoch zapnúť ho. Nakoniec sa mi to podarilo, a váha ukázala príjemných 19 kíl, takže mám ešte rezervu, keby som musela niečo prehodiť z príručného.

Posledná noc, tak sa obe snažíme nezaspať. Kecáme a Nage mi ešte napaluje najsamlepšiu a najrockovejšiu muziku na svete.

Aj tak sme nakoniec zaspali.

Ráno o šiestej mi nežne vyzváňa budík pri ušku. Tak rozliepam oči po asi štyroch hodinách čudného spánku.

Je mi zle. Ale vážne že zle. Dúfam, že to návšteva toalety porieši. Neporiešila. Nič sa tam neudialo a mne je stále zle. Bojím sa jesť, tak pijem len vodu. Neskôr zdráhavo zblajznem dve sirupové wafle. Odvoz mám dojednaný na 7:30. O 7:29 mi Nage pomáha zniesť kufre dole schodmi.

7:30. A nič sa nedeje.

O 7:35 volám odvozníkovi, kde sa nachádza. Vraví, že je menšia zápcha a že príde tak do desiatich minút. Trt baraní. 7:47 mi volá, že príde až okolo ôsmej, lebo sa nemóže dostať z tej zápchy. Hmmm ok.. Šak mi to letí až o jedenástej. Takže za minútu osem mi Nage pomáha vyniesť kufre pred dom do krásneho slnečného rána a tam čakáme. A čakáme. A čakáme. Znova mi je zle. A stále čakáme. Občas sa nám pred očami preženie nejaké auto, ale žiadne nezastavuje. Pozerám na hodinky stále častejšie. Ku koncu sa kontrola hodiniek pohybuje v intervale od 10 do 12.5 sekúnd. 8:23. A stále nič. Nikde ani náznak auta. Asi začínam zachovávať paniku. Prvý krát v živote asi naozaj začínam panikáriť.

O 8:25 prichádza veľké auto a čuduj sa svete, ono zastavuje. Waaaaw. Nakladáme kufre, Lúčim sa s Nage, ona mi želá šťastnú cestu, ja jej novú prácu a vela piva a nasadám do auta. Odvozník sa ospravedlňuje, že za to meškanie vážne nemóže, ja naňho hádžem škaredý pohľad a vyrážame.

Celý Londýn trpí zápchou.

Ja trpím panikou. Keď vidím tie masy áut všade naokolo, a vôbec sa nehýbu, vážne sa mi prevracia žalúdok. Napadajú ma divné veci, ako že by bolo fajn, keby aj v taxíkoch mali grcacie sáčky ako sú v lietadle. V lietadle ktoré asi nestihnem. Ešte pomalšie, a ideme dozadu.

Na svetelných tabuliach popri ceste píšu kde všade sú nehody a aké je tam zdržanie. A zo všetkého kričí - Stojíme!!! Ďaleko od letiska. Bez akejkolvek časovej rezervy. A ten kretén za volantom mi ešte hovorí povzbudivé slová ako - slečna pripravte sa na možnosť, že to možno nestihneme... Debil keby si prišiel načas tak ako bolo dohodnuté, keby si hodinu nemeškal, tak všetko stíham v pohode a ešte ani také zápchy by neboli. Keby som sa nebála, že sa pogrcám len čo otvorím ústa, tak by som mu to povedala aj do očí.

Ideme cez nejakú veľmi šialenú križovatku a hádajte čo sa stalo tesne pred nami. Áno. Rovno pred nami sa v strede križovatky krásne bacli dve autá. Ach to je pohľad. Rozbité sklo a pokrčené plechy... Našťastie si vybrali celkom široké miesto, takže sa nám podarí obísť ich. Chvalapánu.

Je niečo po deviatej ráno a ja som stále v aute na ceste na letisko. Moc moc ďaleko. Gatwick ešte nie je ani značený na tabuliach vzdialeností. Lietadlo mi letí o 11:05. 10:25 sa zatvára check in. Krása.

Konečne sa autá okolo hýbu rýchlejšie a umožňujú aj vozítku, v ktorom sedím ísť rýchlejšie.

Na letisko prichádzame o 9:52. Waaaaaaaw. Cestou sa mi vôbec neuľavilo, a ten kreténsky šofér ani nevylezie z auta, aby mi aspoň kufre vyložil. Akože ujo, ono to je vážne ťažké. Počkal, kým si dám veci na chodník a potom si ešte drzo vypýtal 35 libier. Ehm. Po náhľade do peňženky zisťujem, že mám len 33. Kretén vraví že to stačí. Zdráhavo mu tie prachy dávam, a snažím sa nájsť cestu k departures a check in. Padá mi z ruky mikina, je mi teplo a vážne netuším, ktorým smerom sa pobrať. Našťastie ma stiahne menší dav pološialených cestujúcich, tak sa dostávam na koniec nekonečného radu na check in. Celý húf sa hýbe rýchlosťou "tretia odmocnina slimáčieho tempa" km/h.

Takto tam postávam asi 10 minút, keď tetušky začnú volať posledných cestujúcich do Viedne. Aspoň že tak. Už som sa vážne začínala báť, že tam stvrdnem naveky.

Prídem k tetuške a idem dať kufor na pás, keď ona na mňa vybafne, že nemôžem mať dva kufre. Ja jej na to, že ten modrý je príručný a taška, čo mám cez rameno je vonku len kvôli ľahšiemu prístupu k dokladom. Teta sa na mňa slizko usmeje a káže mi dať kufor do meracej mriežky. Poslúchnem. Dám kufor do mriežky a v pohode tam pasuje. Ale trčia kolečká. Teta sa na mňa výťazoslávne pozrie a oznamuje mi, že to tak nemóže byť, že to musím dať ako batožinu a zaplatit to ako NADVÁHU!!!! Zúfalo pozerám na hodinky. Mám 15 minú do ukončenia nástupu do lietadla a zatvorenia brány. Súhlasím so zaplatením, vyberám z príručáku batoh s laptopom, a tetuška mi dáva faktúru na 97 libier. DEVäDESIAT SEDEM!!!!! Štetka!!! To je dva krát drahšie ako samotná letenka!!! Skoro som sa na mieste poskladala do kocky. Beriem faktúru a idem to zaplatiť k okienku oproti, kde sedí už menej slizká teta. S potvrdením o zaplatení, silnou bankovou nevoľnosťou a hmlou pred očami sa vraciam k tej mrche, aby mi konečne zobrala kufor, teda kufre, a dala mi palubný lístok.

Bežím cez celé letisko, a čo ma čaká? No predsa ešte personal check in. Kde je zase masa poološialených cestujúcich. Nejak sa mi podarí preklučkovať pomedzi nich a nejak záhadne rýchlo som za kontrolou. Neriešim a bežím pod prvú tabulu s odletmi, ktorú zbadám, keďže s mojou slepotou vážne nedovidím z tej dialky. Zisťujem že sa mám dostaviť k bráne 28. Samozrejme Murphyho zákon znovu zapracoval, a Brána 28 je tá, čo je najdalej.

Dobieham k bráne a ešte je tam malý hlúčik ludí miznúcich v tuneli. Stihla som to! Ty brďo! Takúto tesnotku už nikdy viac prosím.

S úľavou dopadám na sedadlo v lietadle. Srdce mi mláti až medzi zubami. Aj som zabudla, že mi má byť zle. Iba môj konštantne nízky krvný tlak spôsobuje točenie hlavy a hmlenie pred očami. Ale je mi to jedno. Už sedím v lietadle a už je mi naozaj všetko jedno.

Vo Viedni ma čaká len tatino. V skratke ho oboznamujem s mojimi rannými zážitkami, ktoré predchádzali samotnému letu, a keď sa dopočul o tých 97 librách za kufor, tiež sa skoro poskladal.

Doma sa zvítam s maminou a idem sa pozrieť na mačiatka. Už majú dva týždne a čerstvo rozlepené očká. Pohladím Stellu, vymačkám Mafiu a.....

A kde je Simon??

Tatino sa na mňa vážne pozrie a hovorí, že Simona nemáme. Už týždeň. Vedla na letisku bol ohňostroj a on sa zlakol a ušiel. A vbehol k susedom do záhrady. Záhrady, kde sú dvaja vlčiaci. Vraj ho neroztrhali, iba zakusli. Iba zakusli... Je pochovaný pod čerešňou...

Odpočívaj v pokoji miláčik.

Vo mne budeš živý navždy, pretože si mojou súčasťou...

Že sa to všetko zbehlo práve 16.6., na deň presne 6 mesiacov od obdržania sms, ktorá mi roztrieštila svet, je dúfam len hlúpa náhoda. Dnes je utorok. Aj tá sms prišla v utorok...

no more.. please

2009-06-12T00:13:00.010+01:00

23:28:28 Lilla:

i was chatting with Him

and he keeps sayin it would be good to sleep with me..

but when i ask him if i can call him cos i have too much free call time to slovakia, he says no

better not to.

and last time he said he will come to see me when i'm in slovakia..

what the fuck it means?

am i only a whore for him or what?

23:30:37 Rusty:

honest answer.. it sounds like he just wants sex

which is shit

i mean i've had girls that its just sex..... you have to much to offer

and would probably be an AWSOME girl friend

he has no excuse

23:31:31 Lilla:

and i really love him.. and he knows it

but he is not the only one who would like me just for sex..

the guy from market i told u about...

23:33:18 Rusty:

yeah

that you had the sexy dream about

23:33:35 Lilla:

he has a gf and they have baby now.. and he still told me he would like..

and he just told me he has a gf... didn't mention the baby..

23:34:52 Rusty:

23:34:53 Lilla:

i heard it from two different people..

23:34:59 Rusty:

god

i mean i honestly think there is no problem with just wanting sex from someone

just fucking people with no love involved is fine

as long as both people agree

23:35:47 Lilla:

as long as both agree

but noone asked me about my feelings..

it's just 'I want to fuck you'

23:37:04 Rusty:

yeah

23:37:11 Lilla:

i hate it...

that's why i didn't even kiss charlie when i could..

not only my morals.

charlie and noone else..

23:38:41 Rusty:

yeah

23:38:50 Lilla:

i kiss when i really feel it..

and this feeling haven't come since Him...

23:40:30 Rusty:

yup

23:40:47 Lilla:

and now he gives me this shit..

23:41:30 Rusty:

guy sound slike a jerk

23:41:53 Lilla:

i don't know what's wrong...

he could have any girl, even just for sex..

but he says he haven't had any after me...

and tells me he has soo big lack of sex..

and it would be great with me..

but he doesn't want to be with me..

am i doing something wrong?

23:45:49 Rusty:

the guy is a duche bag

23:46:32 Lilla:

so how is possible i feel something for such a moron?

i don't want to..

no more

23:48:31 Rusty:

yeah.. i dunno

love works in funny ways

23:48:53 Lilla:

i hate it..

i hate the way it hurts

i want no more.. please

sms

2009-05-10T14:31:00.007+01:00

toto som kedysi dávno pradávno dostala v sms... už ani neviem od koho, ale isté podozrenie mám :)

Netráp sa nikdy za ránom,

veď zajtra iné príde,

Slnko, čo dnes zapadlo,

to isté zajtra vyjde.

Vstaň a usmej sa,

utri si slzy z očí,

Veď každý deň

niečo pekné začína

a niečo pekné končí....

už aby niečo pekné znova začalo.... už by aj mohlo....

chýbaš mi...

Ber keď Ti dávajú

2009-04-16T22:00:00.006+01:00

Nechceš. Bojíš sa. A pritom aj Ty vieš dávať. Vieš dávať veľa. Prečo nechceš prijímať?

Dávam Ti celé svoje srdce. A ktomu pribalujem celú svoju dušu ako bonus...

Teda, už som Ti to všetko raz dala... a Ty si to niekam odložil... Keby si mi to aspoň vrátil naspäť..

Teraz blúdim svetom s prázdnym srdcom a bez duše, pretože Ty sa bojíš.. A pritom ja by som Ti dala všetko na svete... Urobila by som čokoľvek... Pre Teba.. Jediné čo za to chcem je, aby si to prijal. Aby si sa nebál prijať čo Ti dávam... Aby si chcel brať.... Lebo viem že dávaš - ak sa nebojíš. Prosím neboj sa.. nie mňa... Ja hryziem len trošičku... Chcela by som byť s Tebou... A urobila by som pre to čokoľvek...

Whish you were here

and

I would do anything for love

because

...

Prd v Berlíne

2009-04-09T11:17:00.006+01:00

Stojíme s Nage a Nerdom (Nerd nie je nadávka, je to technické označenie toho mladého a perspektívneho muža ktorý sa podujal ísť s nami na tento dobrodružný výlet a robiť nám ochrancu) Alefom v celkom slušne naplnenom berlínskom predpotompnom metre, kde si musíte dvere otvoriť manuálne keď chcete vystúpiť. Tak si tam nevinne stojíme, keď to zrazu príde. Cítim strašne inenzívne grúlenie v bruchu, oči mi lezú z jamiek, už to nevydržím. Hádžem vyedesený pohľad na mojich dvoch druhov, oni kukajú na mňa a nechápu. Zatiaľ. Mám pocit že mi roztrhne bok - nevydržím to a vypúšťam tichý zelený obláčik. Nage s Alefom pochopili a teraz pozerajú vydesene oni na mňa. Zelený plynový obláčik sa nenápadne zväčšuje. Našťastie metro zastavuje a ja ťahám tých dvoch von. Z nástupišťa pozeráme ako sa môj obláčik zvačšil a rozšíril do celého vagóna. Nikto ďaľší z nášho vagóna už nevystúpil. Nikto sa už ani nepohol.

Ešte v ten večer svet obletela správa, že v Berlínskom metre vraždila neznáma látka. bolo to pripísané nejakej teroristickej skupine.... Ďakujem pekne.

Pobrali sme sa opustiť stanicu a pokračovali sme v spoznávaní toho depresívneho mesta. Počas dňa sa všetci poctivo zašívali v práci, a vonku v uliciach sa vyskytoval len pár počernejších. Zrejme tiež turisti. zhodli sme sa, že Berlín trpí hromadnou klaustrofóbiou, alebo nejakou inou fóbiou, ktorá spôsobuje strach z budov blízko pri sebe. Alebo to je nejaký čudný fetiš zameraný na veľké prázdne priestranstvá. Inak sa totiž nedá vysvetliť to zvláštne rozmiestnenie architektúry po celom meste. To je jedna nejaká vraj významná budova, a okolo nej nič. ani park ani nejaké stromky. Proste nič. Potom je nejaká cesta, za ktorou je zase veľké nič, potom budova, ďaľšie nič, potom zase nejaká budova, prípadne pamätník Siegesäule. a zase nič. Celkom milo nás prekvapila existencia sídliska, kde sa dali vidieť 3 paneláky naraz v jednom pohľade bez otáčania hlavy do všetkých svetových strán. Tiež nás potešilo stretnutie rozprávkového deduška a rozpávkovej babičky - tá babička vedela po anglicky.

Každopádne som sa neuveriteľne tešila z návratu do Londýna, mesta plného života. Berlín je podľa mňa Zombiecity. Veď dám sem aj pár fotkes, tak posúďte sami.

Vlaková stanica a okolo Zem nikoho

Nejaká budova a Zem nikoho

budova parlamentu a Zem nikoho

poetický názov ulice

Spomínané tri paneláky

rozprávková babička ovládajuca angličtinu

tam v diaľke je pamätník Siegesäule, a okolo cesta a Zem nikoho.

Ilúzie

2009-03-27T13:08:00.006Z

Skoro pred dvoma rokmi som sa zoznámila s jednou holkou. Mávame spolu prednášky a občas aj nejaké semináre. Tiež Slovenka. Potešilo. komunikácia sa rozšírila z ahoj a čau na prestávky a poobedia v školskej kantíne - ona s cigaretou a kávou, ja len s kávou. Fajn baba. Dobre sa s ňou kecá. O všetkom. Vznikla medzi nami určitá forma kamarátstva. pred koncom školského roka sme sa dohodli, že ten ďaľší rok budeme bývať spolu. Aspoň si navzáajom pomôžeme s prácami do školy. Super. Lenže ja som naše kamarátstvo asi videla trochu inak ako ona. Ilúzia. Pre mňa ten pojem znamená, že ľudia spolu komunikujú, zabávajú sa spolu, zdôverujú sa jeden druhému... a pokiaľ spolužijú v jednej miestnosti, snažia sa o to aby bola sranda, aby im spolu bolo fajn a občas robia kompromisy.... Ilúzia. Pre ňu je kamarátstvo asi dosť neznámy pojem. Slovo kompromis znamená, že ten druhý vždy ustúpi pred jej požiadavkami, ale ten druhý požiadavky mať nesmie...

Bývame spolu skoro rok a moje ilúzie o "kamarátke" sú už dávno niekde v nenávratne. Takmer každý večer trávim na chodbe - v izbe byť nemôžem, keď ONA chce spať, pretože môj počítač hučí prosímpekne. a ona vraj pri tom nezaspí a spať potrebuje pretože chodí aj do školy aj do práce.... bla bla bla bla... Tiež chodím do školy aj do práce. A na rozdiel od nej, ja mám aj skúšky. a potrebujem sa učiť. A tak keď sa chcem večer učiť, musím odísť z izby... Pretože veď aj ona odchádzala z izby, keď ja som spala po nočnej a ona chcela volať s priateľom na skype (mimochodom volajú spolu na skype každý ale naozaj každý deň, odkedy príde zo školy alebo z práce až dokým nejde spať). Raz som jej povedala, že nejdem nikam a ten počítač nehučí tak, abz sa pri tom nedalo zaspať. Na to mi povedala, že som egoistický sebec a správam sa ako malé decko. hmmm. Ilúzia.

Pamätáš, keď si bol koncom novembra za mnou? V noci nás zobudila lebo si vraj chrápal. A ona na teba kričala... ale to že ona chrápe je úplne v poriadku... ja som jej na to nikdy nič nepovedala..

Ptom tu mala v januári toho svojho. Mal tu byť len kým som bola ja preč. Lenže v deň kedy mal odletieť, tu nasnežilo a neletel nikam. bo tu o týždeň dlhšie. Odkladali si veci na moju postel, bez opýtania používali moje repráky... Chrápali obaja. A ja som ich nebudila kôli tomu. Každý večer sa ešte dlho rozprávali a nikdy nebrali ohľad na to, že ja by som už aj docela rada spala...

Dvaj ľudia, kôli ktorým nie si so mnou...

Strašne moc ma mrzí, že Ty si svoje ilúzie o nej držíš. Že Tvoje ilúzie o nej mi nedovolili byť súčasťou Tvojho života. Mrzí ma, že sa jej zastávaš...

an angel cries.. tears of lost illusion.... tears of pain... pain of lost...

Nové svetlo

2009-03-20T20:31:00.006Z

Vlastne staro-nové. Prvý krát sa objavilo v mojom živote pred piatimi rokmi, ale to len na chvílu. Odvtedy sa objavilo už tretí krát. Prichádza v pravidelných intervaloch, vždy tak po dva a pol roku. A vždy keď sa zjaví, je mi ovela lepšie. Zrazu ma prestane trápiť všetko, čo mi nedalo spávať, zrazu je svet oveľa krajší, zrazu má dúha oveľa viac farieb... Vždy, keď na mňa zasvieti, moja duša sa hojí rýchlejšie a srdce už tak nebolí. A vždy presne vie, kedy má zasvietiť.

Kto vie.. možno teraz na mňa bude svietiť dlhšie... Tento raz mu to dovolím...

...

2009-03-04T14:25:00.001Z

Ďeň je taký prázdny,

až srdce smútkom zíva,

Bez Teba

sa zbláznim,

nežijem,

len snívam.

Dúfanie ma ničí

a hlava mi praská,

z posledných síl kričím:

Vráť sa prosím

Láska

Buď v mojom svete

2009-02-11T16:11:00.012Z

Buď mojím pánom

a môžeš si so mnou robiť všetko,

čo sa Ti páči.

Buď mojím pánom

a ja splním každé Tvoje želanie,

každý Tvoj rozkaz.

Buď mojím pánom

a ja Ťa postavím na piedestál

a budem Ti vzdávať vďaky

za každý Tvoj dotyk,

za každý Tvoj pohľad...

Budem Ti otrokom.

Buď mojím otrokom

a všetky moje túžby budú splnené.

Buď mojím otrokom

a ja Ťa priviažem o posteľ.

Buď mojím otrokom

a ja Ti dám slobodnú vôľu.

Budem Ti paňou.

Buďme si rovní

a svet bude krásne miesto pre život.

Buďme spolu

a život bude nádherný.

Buďme spolu

a urobíš ma

najšťastnejšou na svete.

Buďme spolu

a ja urobím všetko preto

aby si bol najšťastnejši na svete.

Buď so mnou

prosím

Prší

2009-02-09T17:42:00.007Z

Spávam v Tvojich trenkách a v noci objímam Tvoje tričko. A rozmýšlam, čo som Ti urobila, že si sa rozhodol ma úplne ignorovať. Tápam. A neviem. Viem len, že ma to mrzí. Mrzí ma, že medzi nás staviaš stále vyšší múr. Bolí to. Snažím sa na to nemyslieť. Snažím sa nemyslieť na Teba. Chcela by som vedieť jednoduchoŤa vymazať zo svojej hlavy, a zo svojho srdca. Presne tak ako si to urobil Ty. Nejde to.

Prší. Prší vonku a prší aj vo mne.

A ja len dúfam, že to, že si sa odhlásil v momente, keď si zistil, že ja som sa prihlásila, je len hlúpa náhoda.

Snažím sa veriť, že cez mraky presvitne slnko a ja uvidím dúhu. Snažím sa veriť, že čoskoro prestane pršať úplne, že vyjde slniečko a konečne bude pekne.

Snažím sa nevnímať ten dážť a skúšam sa usmiať.

Občas to už celkom ide.

Odhadzujem dáždnik a obraciam tvár k nebu. Nechávam dážď, aby zmyl moje slzy. Slzy, ktoré si spôsobil.

...dancing in the rain...

asi mi načisto preskočilo...

Aj nepriek všetkému Ti prajem, aby na Teba vždz svietilo slnko. A ak by na teba náhodou pršalo, tak len preto aby si mohol vidieť dúhu.

never forget You...

Sen

2009-01-23T08:42:00.007Z

Tiché gestá a dotyky

Slová nie sú potrebné

Splynutie dvoch vesmírov

a prechod do iného sveta

Kde čas nehrá rolu

zastavil sa pre túto chvíľu

A ja sa vnáram do modrých hlbín

Tvojej duše

Svet a čas neplynie

Milujem tú modrú

Hlboko v Tvojom vesmíre

nie som stratená

Je tam aj môj vesmír

a Ty mi to dovolíš

Dovolíš mi prísť

a nestratit sa...

dovolíš mi znovu povedať Ti

ďakujem...

A ráno sa zobudiť v Tvojom objatí...

Pár hodín a tisíc kilometrov...

2009-01-15T14:07:00.009Z

Všetko to zbehlo rýchlo. Až moc rýchlo. hlavne posledné týždne. Kopa prázdna, keď sa všetko zlievalo do jednej neforemnej chvíle, z ktorej si pamätám len útržky. Možno preto, že to bolo všetko rovnaké. A možno preto, že si to nechcem pamätať... A potom neskôr ajkopa písania. Behom pár dní som napísala tri práce, nad ktorými by som inak sedela týždne. Zistila som, že na napísanie kritiky asi 200 stranovej knihy stačí prečítať len prvé dve kapitoly, že na napísanie 1200 slovnej kritiky článku mi nestačí limit 1200 slov, že na napísanie práce o fungovaní súdov nepotrebujem použiť tie chabé poznámky, čo som mala zo súdov, pretože mám nesmierne dobrú pamäť... No čo, musím sa sama pochváliť, keď ma nikto iný nepochváli..

Zistila som, že v škole stačí byť tri dni a potom sa človek môže dva týždne ulievať tisíc kilometrov od školy. Všetko čo na to treba je aspoň priemerný herecký talent a dobré stvárnenie poctivého študenta. To som zvládla nadmieru dobre. Skoro som tomu uverila aj ja sama. Ale hlavne že profáci uverili. OK good bye a vidíme sa na teste o dva týždne.

Medzitým som ešte stihla vlastnú rozlúčkovú párty. Jedno z mála svetlých miest v poslednej dobe - už nebudem pracovať na tom mieste. Už ma nebudú buzerovať za to, čo som ja neurobila. a Hlavne ma už nikto nikdy neosloví "Ruby". Bože za toto by som tomu kreténovi nakopala - veď viete čo. Nemohla som len preto, že by mi neprišla potom výplata. Kripel z kuchyne to dopracoval až na hlavného manažéra. Lenže kripel nevie ako jednať s luďmi. nie som jediná, kto má chúťky kopnúť ho do holene. Lenže ja už nemusíííííííííííííííííííííííííím. Heč.

Takže. Tá párty. oblečená a namalovaná vyrážam. Pred vstupom do podniku nasadzujem úsmev. Šokplán nemá chybu. Do práce som sa zásadne nemalovala, a keďže ma tam aj dosť srali, tak som sa tam ani moc neusmievala. Takže teraz mám na sebe ten úúúúžasný fialový topík s holým chrbtom, full make-up, rozpustené vlasy a usmievam sa. A samozrejme hneď sa dostavil aj žiadaný efekt - nikto ma nespoznáva. Mehehehe. Dokonca aj Kripel kuká jak puk, a zabudol aj na to debilné "ou haj Ruby". bleh. A potom som dala dole sveter a všetkým sa vyroloval jazyk. Ten kus látky so šnúrkami cez chrbát urobil svoju prácu.

Bavila som sa. Fakt som sa bavila. Chvíľu. DJ žabiak hral len to, čo mám rada ja, pretože to bola moja noc. Občas, keď som pracovala, som ho chodila otravovať, že chcem nejakú pesničku (Bon Joviho), ale nemohol to hrať, pretože tam sa hrá len house, R&B, techno a podobné sračky. Ale v utorok večer to bola moja noc a teda aj moja hudba, ako žabiak povedal. A potom začal hrať makarenu a povedal že ju mám odtancovať na stoličke. A tak som sama v strede parketu tancovala makarenu. A bolo to super... A po zhliadnutí fotiek a videa asi aj tak nikto neuverí, že nepijem alkohol.. ale mne je to fuk.

Len... celú tú dobu mi niekde vzadu a hlboko v hlave rezonovala jediná myšlienka - škoda, že tu nie si aj Ty... nie si tu somnou...

Z párty som sa pobrala tesne po jednej hodine rannej, pretože som vážne potrebovala dopísať tú esej, keďže som ju mala v stredu odovzdať. Prišla som domov a Krpec ešte nespala. Tiež dokončovala esej. Tak sme hodili reč, opísala som jej priebeh párty a ona sa potom pobrala spať. A ja som sa zdekvala aj s kompom na chodbu, aby mohla v pohode spať. Nechcelo sa mi ísť o tri poschodia nižšie do obývačky. Tak som zostala sedieť na chodbe nad schodami. A esej som úspešne dokončila.

Po necelých štyroch hodinách spánku leziem z postele, ďakujem svojej zásadovosti, že sa nebudím s opicou, a prášim do školy na prvý workshop. Tam zisťujem, že som trúba. Zle som si pozrela rozvrh a som tu o pol hodiny skôr. Som mohla viac spať. Safra. No čo. Idem teda splašiť kávu a niečo do úst, pretože sa mi už začínal tráviť žalúdok zvnútra. Nachádzam učebňu, kde strávim najbližších pár hodín a prekvapivo zisťujem, že som tu prvá a učebňa ešte zamknutá. No čo už. Elegantne odhadzujem batoh a zvalujem sa na zem, púšťam sa do bagety a do kávy. A nadávam, lebo tá kofeínová mrcha je horúca ako prasa a ja som si spálila moje nežné ústočká. Pomaly začínajú prichádzať ďalší ludia, a kukajú na mňa úbohú, psrkajúcu a nadávajúcu. Nerozumejú mi. Cvhála pánu. Fucking hot coffee - vysvetlujem nevinne.

Workshop trval kratšie než sa predpokladalo, a tak som ušetrený čas venovala Nine. tá mi na oplátku venovala úžasné rozlúčenie: "Go! Go home! I don´t wonna see you next two weeks! You have to enjoy that time :) " kopancu do zadku som sa úspešne vyhla a pelášila som domov. Potrebovala som sa ešte pobaliť.

Spakovala som sa v priebehu desiatich minút, lúčim sa s Nage a s Krpcom a púšťam kufor dole schodmi.

Idem domov... na chvíľku...

Je tu strašná zima ale ten pohlad z okna stojí za to. Biela rozprávka...

A v izbe nachádzam veci čo si mi dal, a čo mi dala Tvoja mama...

Rozprávka bez princa...

Rozhodla som sa...

2009-01-02T20:48:00.004Z

...znovu sa postaviť a skúsiť sa rozbehnúť. Rozbehnúť sa a bežať až na kraj útesu. A potom skočiť. Užiť si voľný pád, a potom znovu rozprestrieť krídla a letieť. Ešte mám modriny a škrabance po páde, ale musím to znovu skúsiť. A skúšať to stále dokola. Nesmiem zostať ležať na zemi na jednom mieste a čakať, že sa pre mna vrátiš, alebo že ma postaví niekto iný. Aj keď mám ešte slabé krídla, musím začať znova lietať. inak zostanú slabé navždy. A ja už nikdy nevzlietnem.... Chcem znovu lietať...Pretože to som JA. Milujem ten pocit slobody a vietor vo vlasoch... Nikdy nechcem zostať na zemi.. a hlavne nie na jednom mieste...

Let s Tebou bol nádherný. Ukázal si mi nové výšky a dúhu nad oblakmi. A za to Ti ďakujem. Ten pád síce strašne moc bolel a asi mi zostanú jazvy,ale aj tak chcem znova letieť. Pretože všetky rany sa aj tak časom zahoja. A tie jazvy mi budú pripomínať všetko to pekné, čo si mi dal...

Pomaly vstávam, oprašujem zaschnutú hlinu a prach z krídiel... za chvíľu sa zase rozbehnem.. a znovu poletím.. až nad oblaky...

Pretože aj keď je dole na zemi hmla, zamračené a prší, nad oblakmi aj tak vždy svieti slnko...

PS: prajem Ti, aby si aj Ty mohol znovu slobodne lietať...

Démoni

2008-12-28T22:26:00.004Z

"Prijmi sa, aký si. Odblokuj sa. Maj sa rád. Ukáž, kto naozaj si. A potom príde aj žena, o ktorej tak snívaš, že ju raz stretneš, ktorá s Tebou bude vystrájať veci, ktoré máš v hlave, bude sa smiať na Tvojich vtipoch, nakupovať nezmysly v potravinách, potápať sa a o polnoci vyjedať chladničku..."

(Maxim E. Matkin)

Strašne moc chcem byť tou ženou. Strašne moc chcem, aby si otvoril svoje srdce... a vpustil ma doňho. Chcem patriť do Tvojho života. Tak ako Ty patríš do toho môjho. Chcem o Teba bojovať. Lenže neviem ako. Medzi nami je Tvoj démon. A s tým neviem bojovať. Neviem bojovať s cudzími démonmi...Svojho osobného démona asi dokážeš poraziť len Ty sám...

stále dúfam..

2008-12-23T22:50:00.003Z

„Ahoj Peti, dlho som uvažoval o nás dvoch a myslím, že nemá zmysel to ďalej naťahovať. Hneď od začiatku sme to zobrali moc narýchlo. Mám ťa rád, ale ako som už vravel, nie som zalúbený a to ma dosť štve. Myslel som si, že sa to časom zmení, ale nezmenilo sa. Mám v sebe nejaký citový blok cez ktorý neviem prejsť. Nechcem s tebou už radšej ani volať, bolo by to len horšie. Mrzí ma, že som ťa zranil. Buď silná!“

Toto prišlo ako blesk z čistého neba. Týždeň pred Vianocami... Keď si mi od soboty nebral telefón, myslela som , že len nemáš mobil pri sebe, alebo nemáš čas. V sobotu večer si mi ešte napísal, že ma máš rád.. V nedelu večer si sluboval, že nahodíš skype a v pondelok večer pokecáme. Zase si nebral telefón a ja som zase naivne verila, že len nemáš čas. V pondelok si sa už neozval vôbec. Ani si nenapísal. Vedela som, že si bol vo fitku a bála som sa, či sa Ti niečo nestalo, či nie si náhodou v nemocnici... a v utorok, keď som sa zobudila a prečítala tú správu, mala som pocit, že sa mi zastavilo srdce.....

A aj keď to tak strašne bolelo, napísala som Ti, že dúfam, že si sa rozhodol správne, že Ťa lúbim ...

Áno, od začiatku sme to zobrali dosť narýchlo. Pôvodne sme si totiž plánovali užiť len dokým budeš v Londýne. Na začiatku si mi hovoril, aby som sa na Teba nenaväzovala, lebo Ty sa nemôžeš (nechceš? Bojíš?) ... a aby som sa potom zbytočne netrápila, keď odídeš. Ja som Ti na to povedala, že tomu nezabránim. Ak to príde tak to príde...Prišlo to.. Si prvý chalan v mojom živote, s ktorým som sa tolko nasmiala. Ktorý sa snažil rozosmiať ma... už od začiatku si pre mňa robil skoro zázraky a ja som sa pri Tebe cítila tak výnimočne. Ty si bol ten človek, ktorý ma zobral na prvý velký koncert v mojom živote. Vďaka Tebe mám rada Foo Fighters.. A tá noc po tom koncerte... Myslela som si, že to bola najkrajšia noc v mojom živote... To som ešte nevedela, že budú ešte krajšie..

Boli sme spolu necelé tri týždne, keď si ma zobral na koncert Bon Joviho, a keď som sa Ťa pýtala, čo Ti visím za lístok, povedal si že to mám ako darček na meniny. Potom som povedala, že by som chcela ísť do Brightonu, a Ty si si vybavil deň volna, a išli sme do Brightonu.
Ty prvý si mi povedal „Miláčik“, keď som na Tebe ležala a Ty si ma pri tom hladkal po chrbte... A ja som sa išla rozplynúť blahom. Ty si bol ten, kto prvý povedal „Mám Ťa rád“...
Keď sme sa milovali, pozeral si sa mi do očí... Zaspávali sme spolu v objatí... Ty si bol prvý človek, ktorý sa na mňa pozeral inak ako ostatní... tak krásne... zvláštne som sa v Tvojich očiach topila.. a páčilo sa mi to...

Povedal si mi, že keby si ma spoznal skôr, ako si dostal tú pracovnú ponuku, že by si ju odmietol.. Povedal si mi, že keby si neodchádzal na Slovensko, tak už si ma sťahuješ k sebe...

Keď si odchádzal, dohodli sme sa, že to spolu skúsime aj na dialku. Veď ja budem chodiť domov, a Ty občas priletíš za mnou... celkom pekne nám to išlo... Skoro každý deň sme spolu volali cez skype... A potom som išla na Slovensko... Ísť na celý mesiac som sa rozhodla len kvôli Tebe. Aby som s Tebou mohla byť čo najviac. A tebe stálo zato trepať sa na letisko, keď som priletela. Videli sme sa ani nie 5 minút. A Ty si bol úplne úžasný.. Prišiel si k nám na weekend. Pomáhal si našim...

Keď sme potom išli k Tebe, a vybuchol ten batoh, tak si sa tiež zachoval úplne úžasne. Zastavil si a hneď si ma prezeral, či mi nič nie je, či mi netečie náhodou krv.. Prosila som, aby sme sa kúsok vrátili a pohladali mobil, možno to prežil.. a ty si súhlasil.. Keď som si potom na nete našla nový mobil, Ty si ma odviezol po tme do tej dediny kúpiť nov telefón... Keď sme niečo pozerali a ja som zbadala tigre, medzi rečou som spomenula, že takú cicu by som niekedy chcela držať... Pár dní na to si ma zobral do oázy tigrov...No a čo, že bolo zavreté.... Ty si ma počúval a pamätal si si... Vtedy som cestou skoro až plakala od radosti.... Keď som odchádzala, prišiel si sa so mnou rozlúčiť na letisko... a bol si tam až dokým som nemusela ísť...

Dva mesiace sme sa nevideli... videli sme sa len cez skype a potom ani to nie, keď mi odišla kamera..len sme sa počuli...
Aj keď sme sa tak dlho nevideli, stálo Ti za to priletieť za mnou a byť so mnou...tri dni.. Keď si tu bol, stále si sa na mňa tak krásne pozeral.. a tie tri dni boli nádherné...Ak by Ti to za to nestálo, asi by si za mnou nešiel, neobťažoval by si sa kupovať mi darček k narodeninám... ak by Ti išlo len o sex, tak ten môžeš mať kedykolvek a s kýmkolvek, pre ten si nemusíš chodiť do Londýna....
Plánovali sme spolu bývať, keď skončím školu a prídem za Tebou na Slovensko.. Plánovali sme, že spolu budeme chodiť loziť...plánovali sme...

Písal si mi, keď si išie z oslavy narodenín. Písal si, že ma máš moc rád a myslíš na mňa. Písal si to o štvť na päť ráno. Keď som Ti za tú správu ďakovala, povedal si, že ani nevieš kedy si to písal, nevieš ako si sa dostal do postele, taký si bol opitý. A predsa si mi napísal... vraví sa, že vo víne je pravda..

Celú tú dobu, skoro v každej sms-ke si mi písal, že ma máš rád. Ja viem že ma máš rad, pretože keby nie, neurobil by si pre mňa ani zlomok z toho, čo si robil.. Ak to všetko, čo si robil, nie sú prejavy zalúbenosti, čo to potom je? Verím tomu, že sa to dá vyriešiť aj inak ako rozchodom. Že to môžeme spolu vyriešiť. ..

Hovorí sa, že prídeme na to čo máme, až keď už je neskoro... ja som vedela čo mám a nechcela som o to prísť... nechcem o Teba prísť Tomi...Ty si prvý človek, s ktorým si viem predstaviť spoločnú budúcnosť. S ktorým si viem predstaviť, že by sme spolu mali deti, že by sme spolu zostarli... Strašne moc Ťa prosím, rozmysli si to ešte... Daj nám ešte šancu... Môžeme spomaliť, akokolvek chces, len prosím neodchádzaj z môjho života..

Pretože Ty si jediný človek, pri ktorom mám motýle v bruchu, aj keď ma len prezvoníš...

Blesk z čistého neba

2008-12-17T19:12:00.003Z

Všetko bolo krásne.... Bolo... Potom zrazu, z ničoho nič, bez prípravy prišla jedna správa.. A celý môj svet sa zrútil. Návaly bolesti sa striedajú s pocitmi úplného prázdna. A ja už dva dni nejem.. len plačem. A prosím všetky vyššie sily, aby to bol len zlý sen.. aby som sa konečne zobudila...

Ako si do môlho života prišiel, tak chceš aj odísť. Škoda, že pre mňa to nie je také jednoduché.

Jeden blesk mi Ťa do života dal... druhý mi Ťa chce teraz vziať... lenže mňa to bolí... strašne moc..

Po lícach mi tečú slzy a ja znova padám do prázdna.

A ja sa chcem už konečne zobudiť.... alebo zabudnúť...

zabudnúť na to, že Ťa ľúbim...

Ako som prišla o mobil..

2008-09-15T20:49:00.009+01:00

Nedeľa podvečer a VIPfm sa už pomaly chystá na cestu do svojho mesta. A ja robím všetko možné, aby som ho ešte chvíľku zdržala, ešte o chvíľku dlhšie bola s ním.

- ... tak poď somnou.

povie zrazu, už trochu nervózne, lebo nechce ísť po tme.

V tej chvíli mi zasvietia oči a asi behom sekundy mám zbalené všetko čo potrebujem aby som prežila 4 dni. Len tak mimochodom informujem rodičov o zmene plánu a už aj sadáme s drahým na motorku. Rodičia sa nestačia čudovať. A nestačia ani protestovať. Mama mi len stihne popriať šťastnú cestu, nech si na seba dávame pozor a už si to aj šinieme po diaľnici na Bratislavu. Sme napakovaní tak na divoko - keďže to, že pôjdem aj ja, bolo neplánované, batoh má na chrbte aj on aj ja.

Všetko je v pohode. Valíme si to 130, prechádzame už okolo Červeníku - asi polovica cesty za nami. A zrazu TRÉÉÉSK!! A ja cítim ako som schytala pecku do chrbta a cítil to aj Drahý, ako ma doňho hodilo. okamžite schádzame na krajnicu, zastavujeme a zisťujeme čo sa stalo.

Vybuchol mi batoh. Teda predná časť batohu. Tá časť, v ktorej bolo oblečenie a kľúče od domu, to prežila. ale zvyšok boli len ohorené franforce látky a umeliny - to bol ešte pred chvíľou zips.

Pomaly sa spamätávam a uvedomujem si, že tam, kde je teraz diera som mala krémy, zubnú kefku, deodorant... a mobil. SAKRA!! Mobil!

Deodorant bol sprayový - asi sa mu nepáčilo to množstvo otrasov a to, že je tak blízko nad výfukmi. Tak jednoducho vybuchol.

Preložili sme veci, čo prežili, do jeho batohu a môjho malého batôžku.

Drahý súhlasí, že sa vrátime a pohladáme aspoň ten mobil - možno to prežil.Hňeď za Červeníkom je výjazd z dialnice. Mysleli sme, že sa vrátime cez Červeník smerom na Piešťany, a že pred ním bude opäť prípojka na dialnicu. Žiadna prípojka tam nie je. Takže už asi hodinu blúdime po dedinkách po tme. Na dialnicu sa zase dostávame až niekde za Leopoldovom. Vôbec netuším, ako sme sa tam dostali.

Znova sa blížime k Červeníku. Spomalujeme. Niekde pri odbočke na pumpu to predtým buchlo. Zastavujeme a hľadáme v tráve. Vidíme pozostatok mojej zubnej kefky a nachádzam moje čistiace mlieko. Síce dosť osmahnuté, ale inak nepoškodené. Mobil však nenachádzame.

Zvyšok cesty potláčam slzy a bolí ma chrbát. Ten výbuch bola riadna šleha.

Konečne prichádzame k nemu domov, kde nás už netrpezlivo očakáva drahého mamina. Oboznamujeme ju s naším čerstvým zážitkom. Potom mi teta dáva jej mobil, aby som zavolala rodičom čo sa stalo. Naši si najprv myslia, že si z nich robím srandu a že to nie je vtipné. Vtipné to je. Nepoznám nikoho, kto prišiel o mobil keď mu vybuchol batoh na chrbte. Takéto haluze sa môžu stať len a len mne.

Ak ste šli minulý týždeň po dialnici Žilina - Bratislava a videli ste kúsok za benzínkou Červeník (smerom na Bratislavu) o pätník opretý ohorený a ďeravý oranžovo-čierno- biely batoh, tak to bol môj.

Cesta domov

2008-08-29T00:11:00.013+01:00

Zobudila som sa okolo ôsmej ráno, čo je u mňa dosť nezvyk. Dosť veľký nezvyk, pretože normálne leziem z postele najskôr tak okolo jedenástej... Cestovná horúčka. A keby len cestovná. Mám pocit, že mi praskne hlava a mozok sa vyleje cez nos. A za chvíľu si asi vykašlem plúca... alebo minimálne priedušky...

S pocitom, že už asi aj tak nezaspím, si beriem periny a oblečenie, čo zo mňa včera večer opadalo a poberám sa do izby o poschodie vyššie. Krpcova sestra už je v práci a mamina ešte spí. Hmm.. dlho nebude. Prievan buchol dverami hlasnejšie ako som chcela a mamina má budíček.

- Kolko je hodín?

- Ahoj mami, kolo pol deviatej..

- čo ešte nespíš...?

Rozliepa jedno oko a hodnotí môj zdravotný stav. Zhoršenie. Ja viem, cítim sa horšie.

- Kedy sa chceš pobaliť?

- Šak keď sa najeme.

- Dobre.. stíham sprchu?

- Hej, spravím raňajky..

Po tejto vete na mňa mamina vypleštila oči, ďaľšia nezvyklosť u mňa. Poberá sa s uterákom a šampónom v ruke o dvere vedľa a ja volám VIPfm ( Very Important Person for me). Jednoducho musím. Potebujem ho počuť. Aj napriek tomu, že už za pár hodín ho uvidím. On hneď postrehol. Zrejme aj moja karma vysiela do okolia "som chorá, mám nejakého hnusne otravného bacila a všetci mi musíte radiť, aký čaj mám piť.." VIPfm to nemyslí zle, len mňa stále bolí hlava a asi preto prevraciam očami, keď mi vraví, že sa mám snažiť ešte sa preliečiť... Snažím sa. Nejde. Viem, že večer to bude zasahovať celé moje telo a ja zas budem nadávať na celý svet, že len ja vždy musím ochorieť v čase, keď mám ísť domov. Nahovno.

Robím raňajky sprevádzané teplými nápojmi - mamine kávu a mne mňamkový citrónový čajík. Pčas raňajok a aj po nich pozeráme Friends online. Na tých sa dá zasmiať vždy.

Asi o jednej poobede sa spamätávam a idem si konečne pre kufor. Pobalená som asi za 10 minút a teraz sa poberám do sprchy ja. Mamina zatial robí chlebíky na cestu. Mňam.

Okolo štvrtej sme už docela ready to go. Balíme už len veci do príručného batohu a odchádzame. Nikto nie je doma, takže ani nemáme komu povedať "gudbaj". Ťaháme kufre do kopca a na stanicu metra sa dostávame v rekordne krátkom čase.

Po dvoch staniciach opúšťame metro a ideme si počkať na bus. Podľa plánu by sme mali byť na letisku necelé dve hodiny pred odletom- pohoda. Lenže ono hovno a nie plán. V Londýne je masaker traffic a bus mešká. Skoro pol hodiny. Prichádza asi tri sekundy po tom ako som sa začala baviť s ďaľšími Slovákmi o taxíku, a že by sme sa mohli zložiť. Ok, tak teda busom. Hádžeme kufre do batožinového priestoru, ukazujem šoférovi lístok, nastupujem do busu a v to nás ovalí smrad. Strašný smrad. Vzadu v buse je hajzlik. Chemický. A smrdí. Do očí mi vrážajú slzy a ten smrad cítim aj cez môj doteraz upchatý a nefunkčný nos. To musí byť riadna pecka keď to aj ja cítim.

V tom hajzlovom smrade sme trpeli niečo cez hodinu. Konečne letisko. Z busu sa pomaly vysúvame von, sme docela omámené a na držkách sa nám rozkládá taký priblblý úsmev.

Hodina a asi 20 minút do odletu. Pohoda. Na check in do Bratislavy stojí najkratšia rada - zázrak. o pár minút odovzdávame kufre a preberáme palubné lístky. A v tom sa so mnou deje niečo divné. Na monitore, čo visí nad hlavou kufrovoletenkovej tetušky, vidím " GATE 53 CLOSING at 18:15" a nejak ma zachvacuje stres. Mňa, totálnu flegmu - čo sa cestovania týka, zachvacuje stres. Miestami až panika. waw. Takže ženiem maminu cez letisko na personal check in, kde je narozdiel od toho prvého check in rada asi až von z letiska. Tak na chvíľu splývame s davom. Náhodou počúvam hlásenie a uvedomím si, že nemáme kozmetiku v tých debilných sáčkoch. Tak sa predieram pomedzi húf ľudí naspäť pre sáčky. Jemne uchopím dva sáčky. Tak jemne, že sa ich okolo mňa rozletí asi 30. Nevadí. Predieram sa k mamine a podávam jej jeden priehľadný plastikový vrecúšnik. Do toho môjho dávam maskaru, hubomaz a kvapky do nosa. Pomaly sa sunieme ku kontrole a ja si cestou dávam dole opasok, vyzúvam sa a pomaly sa posúvame. Konečne sa dostávam na radu a dávam do lavóra tenisky, opasok, sveter a ten debilný priehľadný sáčok s "liquids", do ďaľšieho vykladám notebook, Foťák a mobil a potom dávam na pás aj samotný batoh. Prechádzam cez detektor kovov a zostávam v nemom úžase. Ono to nepípalo. Vždy to pípa - vždy zabudnem niečo vytiahnuť z vrecka, alebo dať dole prívesok... vždy to pípalo. Teraz nie. Waw. Sama sebe gratulujem a snažím sa čo najrýchlejšie sa obuť a zároveň si prevliekať opasok cez putká. Zisťujem, že tie činnosti sú tak trochu nezlučiteľné a skoro si rozbijem držku o pult. Mamina ma zachytáva. Pomáha mi napchať všetko späť do batohu a už zase cválame cez letisko. Doľava, rovno, dole schodmi a doprava, cez nejaký skelený tunel, zase doľava a sme pri bránach. Majú to tu nahovno poriešené. Samozrejme brána číslo 53 je až niekde úplne vzadu. Doklusáme k bráne s jazykmi vlajúcimi pol metra za nami. Sklenené dvere sú zatvorené a tetuška letuška nikde.

Sakra. Sakra sakra sakra!!!! My sme to asi vážne nestihli. Sakra!

Snažím sa dýchať a ukľudniť sa. To nie je možné.

Obzerám sa okolo seba - nechápem prečo na nás všetci naokolo tak divne čumia. Nehovoria nič, len čumia. Pozerám na monitor nad dverami - GATE OPENING. Heh.

- Ja ťa zabijem!

Heh. aj mamina si všimla. Heh..

- Ja ťa zabijem. Ty ma ženieš cez letisko jak zdutú kozu, keď máme ešte kopu času...

- Heeeeh.. ja som asi zle videla...

- Ty si blbá...

Mamina sa rozosmiala... a ja s ňou.. a tí ľudia stále tak debilne čumia... ich problém.

Medzitým priplachtila tetuška letuška a otvára dvere. Potom aj tie oproti cez chodbu. A tie, ktorými mámé prejsť ako prvými, zase zatvára. Všetky pohľady sa preniesli na ňu a teraz už tak debilne čumíme aj my dve.

Pristálo lietadlo a pasažieri vchádzajú do príletovej haly práve tými dverami, ktorými my máme vliezť do lietadla. Hmm tak my teda počkáme. Po asi desiatich minútach prejde posledná rodinka a my sa potešíme. Vyťahujeme a otvárame pasy - všetci nie len my dve, a v tom sa zarazíme. Kúsok vedľa pristálo ďalšie lietadlo a aj jeho pasažieri vchádzajú popred naše dvere. Tak my teda zase počkáme. Týmto to trvalo asi 20 minút. 18:45 tetuška konečne otvára aj naše dvere a začína kontrolovať pasy a letenky. Hurá. To, že odlet je naplánovaný na 18:55, a nás tu je asi tristo, a že nemáme šancu stihnúť nastúpiť do desiatich minút, asi nikoho nezaujíma. Šak bez nás to hádam neodletí.

Všetci už sedíme v lietadle a nič už nám nebráni ísť na štart a konečne odletieť. Omyl. Pozerám z okienka a vidím ako sa k nám blíži vláčik. 2 vagóny plné kufrov. Zastaví, vyskočí z neho podivný týpek a začne nakladať kufre do lietadla. To až teraaaz??? ty kokso. Po chvíli mu príde na pomoc ešte podivnejší týpek, a hádžu kufre nastriedačku. Fakt že hádžu. Vôbec sa s tým nemaznajú.

Po pár minútach sú všetky bágle v lietadle, a ja verím, že teraz nám už naozaj ale naozaj nič nebráni v odlete. Omyl. Lietadlo sa síce pohlo, ale po pár desiatkach metrov sme znovu zastavili. stačí len zatočiť doľava a sme na rozbehovej dráhe. Lenže tá dráha je zároveň aj pristávacia. Pozerám von a v oblakoch vidím približujúce sa svetlá. pristáva nejaké lietadlo. Približuje sa k zemi ale to ako sadne na zem už nevidím - ale náš pilot áno. Fajn, tamto pristálo, my môžeme odletieť. Hm, alebo aj nie. Lietadlo čakajúce napravo od nás odletí prvé. Potom zase svetlá v oblakoch - pristáva ďalšie a v pravo je ďalšie nachystané na odlet. A potom pristane ešte jedno a konečne sa hýbeme aj my. Majú tu haluzný systém.

S odletom sme meškali minimálne pol hodiny.

Po asi hodine letu - o pol desiatej (pol deviatej podla mojich ešte neprestavených hodiniek) pilot hlási, že už sme skoro nad Bratislavou, ale že nemôžeme pristáť, pretože sme tu príliž skoro. Tak budeme chvíľu krúžiť, aby sme pristáli o 22:05, ako je naplánované. Aká haluz. S odletom meškáme pol hodiny a priletíme o pol hodiny skôr ako máme.

Vystupujeme a autobus nás vezie asi 50 metrov k príletovej hale. To sme mohli prejsť aj pešo.

Čakáme na kufor. Pochvíli sa pásy pohnú a začnú vyliezať prvé kufre. A ja čakám a čakám... a čakám a čakám.... a čakám.... a môj kufor samozrejme príde až posledný. Veď prečo nie. Murphy je sviňa.

Prechod poslednou pasovou kontrolou a už vidím tatina. A do haly vchádza aj VIPfm.

Krátke zvítanie a zoznámenie VIPfm s mojimi rodičmi, a už tatino nás ženie do auta, že sa ponáhľa, bo ráno vstáva. VIPfm mi pomáha s kufrom, tatino mamine nie :D . Naloženie kufrov do auta, objatie a pusa. Zajtra sa vidíme.

Transport domov. Tú hodinku úspešne prespím.

Doma ma čaká kocúr, cica a ich 5 mačiatok. Babies už sú na svete...

Mačacie radosti

2008-08-15T15:28:00.005+01:00

Cez oblaky sa predierajú lúče múzy a inšpirácia sa pohráva s listami stromov. A ja si vychutnávam tie zmiešané radosti, čo so mnou zaspávajú, a na obed ma budia... Radosť z toho, že príde mama, že s ňou potom pôjdem domov. Teším sa z toho ako malá, teším sa na moje štvornohé babies, a že aj tie budú mať babies a to práve v čase, keď tam prídem. A mám radosť aj z toho, že tu ma nejaké babies čakali o štvrtej ráno pred domom. Zo začiatku sa ma báli a utekali predomnou, a teraz mi normálne vedia vynadať, že ich nechávam dlho čakať na ich rannú dávku. Dávku lásky, pohladení a škrabkaní pod krkom a za ušami. Mačky. Dokážem s nimi presedieť hodiny a škrabkať ich a hrať sa s nimi. Sedím na studenom chodníku a jednou rukou škrabkám čierneho kocúra, druhou ťahám steblo suchej trávy, z ktorého sa teší pruhovaná cica. Prenášajú na mňa pokoj mysle a radosť.

Ako málo stačí ku šťastiu. Im,že sa im trochu venujem a mne, že mi dovolia venovať sa im.

A vidina inej radosti, radosti z toho, že už čoskoro sa budem môcť venovať inej bytosti, a že aj tá bytosť sa bude venovať mne. Som ako tie dve mačky. tiež sa teším z toho, že ma niekto pohladí...

Úlomky fantázie mi ukazujú to čo príde už onedlho. Tešim sa na to. Schúlim sa do klbka a pradiem.

...ďakujem...

2008-08-14T01:40:00.005+01:00

Ďakujem Ti za to, že si so mnou, aj keď si tak veľmi ďaleko... za to chvenie po celom tele, keď mi príde správa a ja viem, že je od Teba... za všetky úsmevy,ktoré si vyčaroval na mojej tvári... aj za tie, ktoré ešte len vyčaruješ... za každé jedno pohladenie.. za každučkú pusu.. za tie koncerty, na ktoré si ma vzal... za všetko pekné, čo si mi povedal... za každé objatie a za každé "mám ťa rád"... za tých krásnych sedem týždňov, ktoré si mi venoval... za to, že som mohla zaspávať v Tvojom objatí... za najkrajšie chvíle v mojom živote... za to, že chceš byť ešte somnou... že mi dovolíš znovu Ťa vidieť, objať, opäť s Tebou zaspávať... za miesto v Tvojom živote... za to, že mi dovoľuješ ľúbiť Ťa...

Za všetko Ti ...

ďakujem...

Summer 2007 - Cestovné dobrožúžo

2008-07-16T14:13:00.018+01:00

10. júl 2007

Asi 5 hodín ráno. Sedíme so Stresorkou naložené v generálnom tanku, smer Viedeň, Schwechatt. Okolo nášho tanku sa vlečie taká príjemná mliečne biela hmla a k tomu tak krásne mrholí. Super počasie na cestovanie. Stresorka má zrejme cestovnú horúčku, teší sa ako malé decko. Mne sa chce spať a generál sa každú chvíľu pýta, či mám všetko zbalené, či som nič nezabudla a či mám všetko...

- A prídu pre vás na letisko?

- A bývanie teda máte zabezpečené?

- ...

Generál sa nás asi niečo pýta, preberám sa z polospánku niekde uprostred toho nevinného výsluchu. Už sme vraj na letisku. Vysúkam sa z tanku a vonku ma osvieži to príjemné kropenie, čo sa s nami vlieklo celú cestu, pokial sa dobre pamätám. Chcem sa poobzerať a uvedomujem si, že nevidím. Takže tá hmla neobkolesuje len náš tank. Ona okupuje aj letisko. Ktovie, čo si o nej myslia piloti. A možno sa im v nej dobre lieta. A príjemne pristáva. Veď je to vlastne len obláčik, na tie sú piloti zvyknutí.

Vyložili sme kufre z tanku a generál ide zaparkovať. Ja so Stresorkou sa zatiaľ ideme postaviť do tej asi dvojkilometrovej rady na check in. Ja sa znovu podávam únave a sadám na kufor. Pomaličky sa posúvame vpred – ešte pomalšie a cúvame. Stresorkina cestovná horúčka začína nadobúdať nové rozmery. To dievča si konečne začína plne uvedomovať, že za chvíľu prvýkrát v živote sadne do lietadla. Čo sadne, ona tým lietadlom aj poletí.

Konečne sa po polhodinovom čakaní dostávame aj my na radu a máme jedinečnú možnosť zhliadnuť tetušku v uniforme a odovzdať jej naše kufre. Ona nám za ne dá letenky a palubné lístky. Nádhera. S narvaným batohom na chrbte, ktorý sa tvári ako moja príručná batožina, ťahám Stresorku na personal check in.

Strelím len tak zo žartu. Ale nejak sa nikto nesmeje. Naopak, všetci v mojom širokom okolí stíchli, zdesene na mňa pozerajú a niektorí na mňa dokonca aj ukazujú. Nechápavo sa obzerám okolo seba a docvakne mi to. Niekedy som určite niekde čítala, že nič také ako krém na palubu nesmie...

Že sa zrovna ten feši spamätal ako prvý. Nasadzujem nevinný a mierne priblblý úsmev – výraz pravej blondíny, a pomaly otváram batoh... a z batohu pomaly začínajú vykúkať denný krém, nočný krém, čistiaca voda, čistiace mlieko... a všetka moja kozmetika, lebo sa mi to nejak nezmestilo do kufra.

Feši ani brvou nemihol, keď ma oboznámil so skutočnosťou, že všetku moju drahúúú kozmetiku mám nechať na letisku. Môj perfektne nacvičený výraz pravej blondíny sa v sekunde mení a na tvári sa mi zračí číre zdesenie ktoré je v ďalšej sekunde nahradený výrazom ranenej labute. (každopádne pantomíma mi ide dobre :) ) Ranená labuť zrejme obmäkčila ujove srdce -

Niekedy počas toho behu som odovzdala nejakému rozmazanému flaku batoh a už dobieham naspäť na personal check in, kde sa na mňa škerí nejeden feši v uniforme a Stresorka ma zdrapí a ťahá nevedno kam a ja sa snažím nájsť stratený dych. Stihla som to za 25 minút. Očividne som prekonala svetový rekord v behu cez letisko a nikde žiadni gratulanti. To čóó? A Stresorka mi ešte aj nadáva.

Stresorka podlieha davovej psychóze a ryje sa spolu s ostatnými. Musím ju brzdiť, ale nedarí sa mi. Dav nás unáša do lietadla. Sranda ani nemusím hýbať nohami, stačí sa niekoho zachytiť a už sa aj ocitám v lietadle. Podľa palubných lístkov nachádzam naše sedadlá a s úsmevom z nich vyháňam dvoch tmavších spoluobčanov. Tí úplne bez protestov a bez nadávok odchádzajú a ja sa tvárim, že tie reči o blonďavej rozmaznanej kurve som vóbec nepočula.

napokon si sadajú aj letušky, smutné, že im nikto za ich skvelý výkon netlieska, a lietadlo sa dáva do pohybu. Ako naberáme rýchlosť, graduje aj Stresorkina panika a absolútny vrchol dosahuje, keď sa odlepíme od zeme a dostávame sa do jemnej turbulencie. To čo Stresorka v týchto chvíľach robí, sa ani nedá opísať. Len môžem povedať, že zachováva skvelú paniku, ktorá čochvíľa zachváti celé lietadlo. Keď sa dostávame nad oblaky, lietadlo sa prestáva triasť a Stresorka sa zázračne ukľudňuje.

Po asi hodine civenia z okienka začíname klesať. Ako prechádzame cez oblaky, lietadlo sa znova dostáva do turbulencie a Stresorka znova spúšťa paniku. Už sa ani nesnažím ukľudniť ju, aj tak by to bolo zbytočné. Ľudia v celom lietadle postupne tíchnu, až je počuť iba Stresorku. Našťastie, skôr než sa panika stihne rozšíríť, dotýkame sa kolesami zeme a začíname spomaľovať. Keď lietadlo zastaví, ozýva sa pilot a ľudia tlieskajú. A ja rozmýšľam, či tlieskajú pilotovi za to, že s nami niekam nečapol, alebo Stresorke za jej výkon. Neviem.. Hrnieme sa z lietadla a znovu sa nechávame unášať davom.

pýtam sa jej so stoickým kľudom, a ona stále mele o tom, že ona čítala, že je to dosť bežné a dokonca pravdepodobné. A oveľa pravdepodobnejšie, ak cestujúci letia s prestupom, tak ako teraz my. Darmo jej vysvetľujem, že nemajú prečo stratiť naše bágle, pretože sme sa odbavili dosť skoro.