možno

Pomaly zbieram veci a hádžem ich do kufra... snažím sa tešiť sa... ale mám pocit, že toto bude naposledy.

Povedal, že to nemá zmysel... ale keď to hovoril, objímal ma...

Všetky tie smutno-krásne paradoxy sa mi vryli hlboko do pamäte. A do duše.

Možno sa mýlim, a môj svet je stále krásny, iba to tak teraz nevyzerá. Ale asi skôr nie. Zase...

Rezignujem. Vzdávam všetky pokusy o komunikáciu, všetky tie chabé pokusy, po ktorých nedostanem odpoveď. Rezignujem na ticho, odovzdávam sa prázdnu.

Nevzdávam sa nádeje. Neviem prečo. Asi by som mala. Bolo by to jednoduchšie...

Nie všetko, čo nás teší, musí mať nejaký zmysel. A možno je ten zmysel práve v tom, že to teší...

Všetko najlepšie...